Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (24. pokračovanie)

Nech žije kráľ!

Na dvor prišiel vyslanec z Madridu. Kráľ mu prejavoval tú najväčšiu pozornosť a snažil sa dosiahnuť výhodnú dohodu so Španielskom. Dokonca usporiadal na jeho počesť poľovačku.
Ľudovít nerád lovil. Svoje poľovačky využíval na dlhé prechádzky, ktoré si inokedy nemohol dovoliť. Aj v ten deň dal vyslancovi svojho splnomocnenca. Vtedy, keď bola poľovačka v najlepšom, Ľudovít kývol Athénaïs a ona zostala s ním. Zaostali natoľko, že sa im ostatní stratili nielen z očí, ale z diaľky bolo už iba slabo počuť kone a výkriky. Spomalili a ich kone išli krokom vedľa seba. Vtedy sa z krovia zablyslo a ozval sa výstrel. Prekvapený kráľ sa pozrel na svoju vestu, cez ktorú presakovala krv. Athénaïs ho zachytila do náručia práve vo chvíli, keď by bol z koňa spadol. Podoprela ho a pomaličky zišla zo svojho koňa a neustále ho podopierajúc stlmila pád a jemne ho uložila do trávy. Vyhrnula mu šaty a prezrela si ranu. Bola hlboká, nebezpečná a krvácala.
Priložila na ňu vreckovku a začala kričať. V kroví nastal šuchot a človek, ktorý strieľal, utiekol. Kričala dosť dlho, kým ku ním niekto prišiel. Muži naložili kráľa na nosidlá a pomaly ho dopravili do zámku, ktorý bol neďaleko. Majiteľ zámku ihneď vyhradil jednu izbu pre zraneného.
Athénaïs vydávala príkazy. Kráľ sa na chvíľku prebral a chcel okamžite hovoriť s biskupom d’Estrées. Poslala po neho sluhu. Kým prišiel, ošetrovala ho, ale veľmi dobre vedela, že rana je smrteľná a kráľovi nezostáva veľa života. A tak sedela pri ňom, ošetrovala ho a plakala. Tak ich našiel biskup.
„D’Estrées, pohľadajte medzi poľovníkmi Gilberta a priveďte ho ku mne,“ vydával Ľudovít slabým hlasom príkazy.
„Ponáhľajte sa, máme veľmi málo času,“ zašepkala Athénaïs a zavrela za ním dvere. Znovu si sadla ku kráľovi, hladila ho po vlasoch a tvári a plakala.
„Umriem, Athénaïs. Nehovorte mi, že nie. Ale musím sa ešte postarať o vás a … o Francúzsko … Gilbert je môj syn … Najstarší syn … bude kráľom namiesto mňa … Chcel by som … aby ste mu pomáhali … Vy a Richelieu … a aj ostatní …“
„Louis, to kvôli Bossuetovi?“
„Áno … Bossuet je tútorom následníka … Ak umriem, zastaví všetko … vyšetrovanie, procesy, všetko … Umŕtvi budovanie a obnoví vojny … Vás strčí do kláštora tak, ako to už chcel urobiť … Richelieu sa nestane kardinálom … Francúzi budú umierať za pápeža v Candii … Zabije umenie a zostrí inkvizíciu … Zhabe majetky našim priateľom a pošle ich na hranicu rovnako ako Peyraca … Čierne omše budú prekvitať … Musíme urobiť tento podvod …“
Kráľove slová prerušil príchod kardinála s mladým mužom. Athénaïs ho videla prvý raz. Nikdy predtým sa s ním nestretla. Nebolo pochýb, Gilbert bol kráľov syn. Tá podoba, oči, vlasy, postava – vyzeral ako otcove dvojča. Lenže mladšie o šestnásť rokov.
„Gilbert, umieram … Neplačte … no tak … Chcem, aby ste boli kráľom vy … Nebojte sa, budete mať pomocníkov … Athénaïs a d’Estrées, teda Richelieu vám budú pomáhať … Budete mať dosť odvahy zasadnúť na trón?“
Mládenec pokýval hlavou. Nemohol rozprávať, lebo by sa nahlas rozplakal. Aj tak už mal mokré líca.
„Gilbert, musíte urobiť prednostne niektoré veci. Dal som vás priviesť zo školy, aby som vás učil sám … ale už na to nemám čas. Budú vás učiť títo dvaja.. Môžete sa na nich úplne spoľahnúť, dôveroval som im celý život najviac zo všetkých … Budete pokračovať v práci, ktorú som začal ja, uzákoníte moje deti s Athénaïs za kráľovských dedičov tak, aby z nich mohli byť prípadní legitímni následníci trónu a postaráte sa o ňu aj o ne.“
Potom chytil Athénaïs za ruku: „Moja drahá, sľuboval som vám … že budem s vami až do smrti … a vidíte … sľub som splnil … Neplačte … no tak … Athénaïs, ešte musíme toho zariadiť veľa … a času je málo … nechcel som vám o tom hovoriť … ale musím. Váš muž … sa mi minulý týždeň ozval … Navrhol mi, že privrie obidve oči nad tým … že ste so mnou … ak mu za to budem dávať slušnú províziu … A ak nie, vyhlási vaše … a moje deti za svoje … a stiahne vás zo dvora.“
„Dúfam, Ľudovít, že ste ho vyhodili …“
„Nevyhodil … Napísal mi list … Na oči sa mi vôbec neukázal.“
„A vy?“
„Nielenže som mu žiadnu províziu nedal … ale zrušil som aj jeho rentu … Vydierať kráľa! … Využil som na to … že napadol nejaký kláštor … bližšie vám o tom povie Louvois … Gilbert, musíte Athénaïs chrániť … Hlavne pred jej manželom … Athénaïs, chráňte našich priateľov … tak, ako doteraz … Richelieu … spomínate si na povinný pohár vína … pri obede? To … je dobre … V tom pohári bol vždy … arzenik … Báli ste sa jedov … tak som vám o tom nevravel … Athénaïs ho pripravovala … aj pre vás … aby vás nikto neotrávil … dúfam, že keď ste to tie roky prežili … už sa jej nebudete báť,“ kráľ sa usmial.
„Ľudovít, to som každý deň pil jed?!“ ozval sa zhrozený biskup.
„Každý … a vďaka tomu … ma teraz prežijete … Štyrikrát vám tá medecína … zachránila život … a vy o tom ani neviete … Athénaïs … neotrávila nikoho … k Voisinovej chodila len preto … aby zistila, čo sa tam robí … Dosvedčí vám to Louvois aj Guy … Chráňte ju, Richelieu … vyšetrovanie otráv sa už rozbehlo … hlavne vďaka nej … Teraz k vám … Gilbert … Ak by ste oficiálne prevzali korunu … boli by z toho zbytočné nepokoje … ste môj … nemanželský syn … a nemôžete byť oficiálnym následníkom … Veľmi sa mi podobáte … a preto musíte byť … Ľudovít XIV. … rozumiete?“
Gilbert sa začudovane pozeral na kráľa a nerozumel, čo otec od neho chce.
„Athénaïs … vy viete … ako som to … myslel … však?“
Prikývla: „Nebojte sa, urobím z neho vás. Nikto nespozná, že to nie ste vy.“
Ľudovít sa usmial.
„Bossuet …“ rozprávať už nevládal. Držal Athénaïs za ruku. Zrazu stisk povolil. Kráľ bol mŕtvy.
Rozplakala sa. Biskup pristúpil k nej a chytil ju za plecia:
„Neplačte. Nechajte jeho dušu odísť.“
Rozplakala sa ešte viac. Po chvíľke sa upokojila, utrela si oči, chytila kráľa za ruku a povedala:
„Odpusťte, Ľudovít. Urobíme všetko tak, ako to chcete. Snáď sa ešte stretneme …“ Potom sa obrátila ku biskupovi a princovi: „Musíme konať. Dvor sa nesmie dozvedieť, že dnes kráľ umrel. Najprv sa postaráme o kráľove telo.“
„Kde ho dáme? Každý neznámy hrob na cintoríne je podozrivý a každá nová rakva v krypte tiež.“
„Musíme ho pochovať. Najlepšie v zámockom parku vo Vincennes.“
„Vo Vincennes? Veď tam sídli dvor!“
„Milý Richelieu, pod sviečkou býva najväčšia tma. Záhradník Louis, ktorý ma zvykne s Jeanom a Guyom sprevádzať k Voisinovej, navrhol nové kvetinové záhony. Bola som pri tom, keď to vysvetľoval kráľovi. Záhrada je teraz preoraná na viacerých miestach. Kráľa pochováme pod záhon, na ktorom sa Louis chystá pestovať ruže.“
„Výborne. Kto však vykope hrob? A bude mlčať?“
„Hrob vykope Louis a Jean z kuchyne. Mlčať vedia. Ale po tejto práci by ich kráľ mohol povýšiť na šľachticov a prideliť im nejaké majetky …“ pozrela na Gilberta.
„Dobre, urobím z nich šľachticov,“ odpovedal.
„Hľa, Athénaïs, naozaj sa narodil nový kráľ!“ zvolal Richelieu a obaja sa usmiali na prekvapeného Gilberta.
Athénaïs si prezerala Gilberta:
„Richelieu, budeme musieť z neho urobiť jeho otca … Lenže … musíme všetko dobre premyslieť, aby nikto neprišiel na to, že to nie je Ľudovít.“
„Po úspechu s Colbertom by to pre vás, moja drahá, nemal byť žiadny problém. Tak ako si to predstavujete, milá priateľka?“
„Niekoľko týždňov, možno aj mesiac bude kráľ ranený. Nebude prijímať nikoho, iba nás. Za ten čas sa bude musieť naučiť chodiť, vystupovať a rozprávať ako jeho otec.“
„A čo dvor? Kráľ pozná každého, Gilbert nikoho …“
„Dvor … hm … zavedieme novú dvornú etiketu. Každý, kto príde pred kráľa, bude ohlásený ceremoniálom. A bude to aj istejšie, lebo zblízka by si kadekto mohol všimnúť, že nám kráľ akosi omladol. Hlavne la chèvre … tá má postreh ako drak, hlavne čo sa týka mužov na dvore.“
„Aká la chèvre?“, ozval sa Gilbert.
„Ľudovít … Neprerušujte nás!“ ozval sa biskup a keď zbadal Gilbertov odmietavý posunok pokračoval: „Vy ste teraz Ľudovít, čím skôr si na to zvykneme, tým lepšie. Gilbert neexistuje, Ľudovít žije ďalej … Takže vráťme sa ku Sévigné … raz, po jej spovedi, keď mi povedala všetky klebety a ráčila mi oznámiť, že udala Peyraca a Moliéra …“
„Koho?“
„Aha, ja zabúdam, že nepoznáte dvor. Ale to nevadí, spoznáte ich. Išiel som teda za vami, veličenstvo, aby sme urobili potrebné opatrenia. Aby nikto nevedel, o koho ide, dohodli sme sa, že ju budem nazývať mon cher enfant – teda moje drahé dieťa. Lenže vtedy som bol taký nahnevaný, že sa mi zaplietol jazyk a povedal som mon chèvre … – teda moja koza. To jej zostalo a odvtedy ju tak voláme … aj vy … a napokon je to pravda. Najlepšie sa jej zbavíme tak, že ju povýšime, udelíme jej nejakú dôležitú funkciu a vyhodíme ju zo dvora. Aj tak iba roznáša klebety.“
„Najbližší kráľovi spolupracovníci musia vedieť, s kým hovoria. Hlavne Louvois a Colbert a tiež jeho manželka kráľovná,“ poznamenala Athénaïs.
„Dobre, oznámim im to. Aj tak bude treba nájsť kráľovho vraha.“
„Hm, ste vyšší než bol kráľ …“ ozvala sa Athénaïs.
„Zmenšiť ho nemôžeme … možno si to nikto nevšimne …“
„Nie, nebudeme riskovať. Zvýšime mu podpätky.“
„Veď potom bude ešte vyšší!“
„To je účel. Každý si bude myslieť, že je to topánkami. A nakoniec – túto módu už zaviedol Filip Orleánsky, váš brat, veličenstvo, aby bol rovnako vysoký ako vy.“
„Teda, Athénaïs, vy ste hotový sprisahanec!“ zvolal Richelieu.
„No a čo si myslíte, na čo som chodila k Voisinovej?“
„Tak vy ste boli kráľov špeh?!“ spýtal sa.
„No a vari si myslíte, že som potrebovala pre neho nápoje lásky a iné hlúposti?!“
„Prepáčte, ale to som si naozaj myslel …“
„Vy blázon! Ale na druhej strane bola moja misia veľmi úspešná, keď ste tomu uverili aj vy,“ zasmiala sa. Potom však zvážnela: „Komu asi uveria sudcovia? Možno ma po vyšetrovaní naozaj obvinia a zavrú do väzenia.“
„Sudcovia predsa podliehajú kráľovi, pokiaľ viem,“ ozval sa Gilbert.
„Intervencia by tu skôr uškodila ako pomohla. Uvidíme, čo sa ešte vyšetrovaním zistí,“ odpovedala mu Athénaïs. „Richelieu, musíte ísť do Vincennes a všetko pripraviť. Princ, teda už kráľ, si ľahne do postele vo vedľajšej izbe a ja ho obviažem. Budem tu a nikoho sem nepustím.“
„Dobre, Athénaïs, idem hneď. To ostatné vyriešime neskôr.“
Dorozprávala a sudca sa jej spýtal:
„Naozaj na to nikto neprišiel?“
„Pamflety písali o kráľovom dvojčati, ale boli to skôr všelijaké dohady. Nič konkrétne. Kráľ nechal štvavé letáky zhabať a spáliť, tak ako to už dávno pred ním robil aj Mazarin. O nejaké dva-tri roky si to všimla Sévigné. Akýmsi omylom sa dostala priamo pred kráľa. Prišla za mnou a povedala mi, že sa jej Ľudovít zdá akýsi mladší.“
„Čo ste jej povedali?“
„Že som si ho chcela udržať a preto som mu pripravovala omladzujúci nápoj lásky podľa starého receptu.“
„To vám uverila?“
„Že či. Veď som s ním mala ďalšie dieťa. Potom som nápoj mladosti pripravovala pre celý dvor. Len akosi nebol taký účinný ako ten kráľov.“
„A nereptali vaši zákazníci, že nemladnú?“
„Povedala som im, že ten nápoj pôsobí veľmi pomaly, aby boli trpezliví. Potom si začali navzájom lichotiť, až nakoniec uverili sami sebe, že naozaj mladnú.“
„Chcel by som zistiť, či naozaj hovoríte pravdu.“
„To je jednoduché. Vedia o tom Louvois, Colbert, d’Estrées, madam de Scarron, kráľovná a princ de Condé.“
„Princ de Condé? Frondista?!“
„Áno, aj on to vie. Ale môžete si to zistiť aj ináč.“
„Ako?“
„Spomeňte si, či kráľ nemal na sebe viditeľné nejaké znamienko alebo jazvu.“
„Mal. Na vonkajšej strane ľavej ruky medzi prstami a zápästím mal dve materské znamienka. A na hrane pravej ruky mal jazvičku. Zostala mu po tom, keď sa ako malý chlapec porezal.“
„Áno, presne to som mala na mysli.“
„Zájdem za kráľom a prezriem si jeho ruky.“
Sudca sa jej uklonil a vyšiel. Za oknami začalo svitať.

Večer, keď všetko stíchlo, prišiel znovu. Znovu si spolu sadli k večeri a znovu sa rozprávali.
„Bol som u kráľa. Je to pravda.“
„Takže ste sa presvedčili.“
„Prezrel som si jeho ruky a spýtal som sa ho.“
„Čože?! Vy ste sa ho spýtali?!“
„Áno a všetko mi potvrdil.“
„Určite sa hneval, že som to prezradila.“
„Zo začiatku áno. Ale potom som mu povedal, že sa nemá čoho báť. Ani jeho otec nebol manželským synom.“
Môj Ľudovít bol nemanželský?!“
„Presne tak. A na tomto sprisahaní som sa priamo podieľal ja. Bolo to však trochu zložitejšie …“
Vojvoda sa odmlčal a po chvíľke pokračoval:
„Keď po dvadsaťročnom manželstve Ľudovíta XIII. a Anny Rakúskej bolo jasné, že sa kráľ legitímneho následníka nedočká, chcel urobiť následníkom niektorého zo svojich bočných potomkov. Ale to nešlo. V krajine bolo veľa nepokojov a hlavne vojna medzi katolíkmi a hugenotmi nezaručovala, že kráľov návrh v parlamente prejde. Kráľ sa však tejto myšlienky nevzdal. Ale nevedeli sme, ako ju presadiť. Pomohla nám náhoda. Jedna z kráľových dcér otehotnela. Tak mi zišla na um myšlienka, aby sa kráľove vnúča stalo jeho oficiálnym dieťaťom.“
„Hm … takže Ľudovít bol vlastne ľavobočný vnuk? Nikdy mi to nepovedal.“
„Myslím, že to ani nevedel. Najľahšie bolo presvedčiť oboch kardinálov, ostatné potom zariadili oni. Možno to neviete, ale Mazarin žil s kráľovnou.“
„Povedal mi o tom, keď umieral … a povedal mi aj to, že Ľudovít XIV. je priamym potomkom Ľudovíta XIII,“ odvetila Athénaïs.
„Kardinál Mazarin presvedčil kráľovnú, že ak pred dvorom bude tehotná ona, kráľove vnúča môže byť potom dedičom trónu. Anna Rakúska súhlasila, lebo post neplodnej kráľovnej bol pre ňu veľmi ponižujúci. Neverili by ste, ako sa jej za chrbtom smiali … a ona to vedela …“
„Niesla to však po celý život veľmi hrdinsky, hoci v hĺbke duše bola veľmi citlivá a zraniteľná. Tiež mi to povedala, keď umierala. Bola to obdivuhodná žena. Napriek niekoľkým nezhodám mi bola veľmi blízka.“
„Premýšľal som, prečo si práve vás vybrala za opatrovníčku vtedy, keď vedela, že umrie.“
„Neviem. Možno preto, že s inými dámami sa nedalo rozprávať o večných veciach. Boli príliš povrchné.“
„A napriek tomu vám to nepovedala.“
„Anna Rakúska bola statočná. V tom období mi zdôrazňovala jednu vec – najlepšie ukryté tajomstvo je to, o ktorom nikto nevie. A potom ma žiadala, aby som chránila jej Ľudovíta. Nehovorila mu syn, ale zo všetkých na dvore ho mala najradšej. Filip Orleánsky, kráľov brat preto žiarlil a chcel sa kráľovi čo najviac podobať. Hoci sa mu to fyzicky takmer podarilo, duchovne to nedokázal. Kráľ bol vždy nad ním.“
„Maličký Ľudovít sa oficiálne narodil v jednu septembrovú noc v kráľovskom zámku v Saint-Germain. Kráľovná prestala nosiť pod šatami podušku a všetci boli spokojní …“
„Aj jeho skutočná matka?“
„Bola blízko neho.“
„A čo Filip Orleánsky?“
„Chceli sme sa istiť. Malé deti zomierajú príliš často a ani výsledok náboženskej vojny sa nedal predpokladať … Pri najbližšej vhodnej príležitosti sme to teda zopakovali.“
„Aha, takže keď kráľ umrel, stal sa kráľom jeho syn Ľudovít XIV.“
„Presne tak a pritom možno ani on sám nevedel, že je jeho vnuk. To bolo dobre, aspoň nikto nepochyboval o pôvode mladého kráľa. Ale vráťme sa k jeho smrti. Ako ste Gilberta zmenili na Ľudovíta?“
Pred očami Athénaïs sa opäť objavili obrazy z minulosti …

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…