„Budeme mať návštevu, Beáta,“ privítal ju raz ráno Karol.
„Oficiálnu alebo milú?“
„Žiaľ oficiálnu. Príde bonnský arcibiskup Štefan.
„To sa mám skryť?“
„To by bolo to najlepšie. Lenže on už o tebe vie a želá si, aby som ťa predstavil.“
„Jemu?! Veď ste mi s Arnoštom vraveli, že nenechá jedinú ženu na pokoji! Ako sa mu ubránim?!“
„Budeme musieť niečo vymyslieť, Beátka.“
Podišiel ku kreslu, v ktorom sedela, kľakol si pred ňu a pokračoval:
„Beáta, láska moja, vráť sa ku mne … prosím …“
Lenže v očiach nemal pokoru, ale šľahali mu z nich plamene vášne. Divej, nespútanej vášne. Beáta to videla a cítila nebezpečenstvo. Karol ani nečakal na jej odpoveď a vrhol sa na ňu. Divo ju objímal a tak tuho, že takmer nevládala dýchať. Keď sa po chvíľke spamätala, odsotila ho od seba takou silou, až padol na zem a utiekla. Zavrela sa vo svojej izbe. Zakrátko bola zbalená a odišla do Arnoštovho domu v lese. Arnoštovi v Prahe nechala odkaz, aby prišiel za ňou.
„Beáta, budeš sa musieť vrátiť do Prahy,“ oznámil jej hneď z príchodu Arnošt.
„Ale ja nemôžem, bojím sa Karla. Už k nemu viac nepôjdem.“
„Dovoľoval si k tebe?“
„Áno.“
„Lenže príde Štefan a trvá na tom, aby ho Karol s tebou zoznámil.“
„Prečo sa chce so mnou zoznámiť?“
„Neviem. Ale už vraj veľa o tebe počul. Aspoň tak to kráľovi napísal.“
„Och, Arnošt, niečo mi hovorí, že toto stretnutie neskončí dobre.“
„Kvôli Karlovi?“
„Neviem. Najradšej by som sa skryla niekde veľmi ďaleko.“

Bol práve koniec mája, keď do Prahy zavítal arcibiskup Štefan z Bonnu. Na nádvorí Pražského hradu ho vítal kráľ a pražský arcibiskup. Hneď po uvítacej ceremónii sa Štefan obzeral dookola:
„Veličenstvo, prosil som vás v liste o jednu láskavosť …“
„Áno, vaša milosť. Som pripravený vaše želanie splniť,“ odpovedal Karol a hneď sa obrátil na svojho pobočníka: „Jiří, zavolajte pani kastelánku.“
Pobočník odišiel a zakrátko priviedol za ruku Beátu a spolu sa uklonili pred kráľovským trónom. Kráľ sa obrátil na Štefana: „Vaša milosť, dovoľujem si vám predstaviť moju pražskú kastelánku, pani Beátu. Bude vám počas vašej návštevy robiť spoločnosť.“
Štefan podišiel k Beáte, uklonil sa jej a potom si ju odviedol k sebe. Počas celej uvítacej ceremónie stála vedľa neho. Našťastie, stál tam aj Arnošt a bol veľmi blízko.
Počas večere, keď sa už Štefan nemusel venovať kráľovi a pražskému arcibiskupovi, obrátil sa k Beáte a po celý večer sa venoval iba jej:
„Milá pani Beáta, je veľmi neobvyklé, aby ženy vykonávali na kráľovských dvoroch takú dôležitú funkciu akou je práve kastelán. Akým zázrakom sa to podarilo vám?“
„Vzdelaním, pane. V dnešných časoch je to so vzdelaním dosť zlé a kráľ nemal vtedy poruke žiadneho muža, ktorý by vedel čítať, písať, rátať a už vôbec nie muža, ktorý ovláda aj iné jazyky ako češtinu.“
„Vy rozprávate veľmi dobre nemecky. Ktoré iné jazyky ešte poznáte?“
„Latinčinu, poľštinu a, samozrejme, češtinu.“
„S takou vzdelanou dámou som sa ešte nestretol.“
„Ďakujem, pane. Máte pravdu, so vzdelaním všeobecne je to veľmi zlé. Myslím si, že cirkev by mohla v tomto smere niečo vykonať.“
„Pani Beáta, mohli by ste ma odprevadiť do mojich komnát?“
„Nie, vaša milosť.“
„Prečo?“
„Vy, ako veľmi významná cirkevná osoba viete, že hriechu sa máme vyhýbať. Veď predsa aj v modlitbe sa hovorí – a neuvoď nás do pokušenia.“
„To mi hovoríte práve vy?“
„Práve ja.“
„A čo vaše nemanželské deti? Tie nepochádzajú z hriechu?“
„Nie, pane. Všetky moje deti pochádzajú z lásky. A v biblii je predsa tiež písané: Milujte sa a množte sa. A práve v tejto časti biblie nie je o sobáši ani reči.“
Štefan najprv onemel a potom sa začal smiať.
„Myslím, že poľský kráľ Kazimír mal pravdu, keď vás opisoval ako pohotovú a bystrú dámu.“
„Takže vy ste sa o mne dozvedeli od neho?“
„Nielen od neho. Veľmi veľa mužov vás pozná. A počul som, že kráľ vás odmietol predať Kazimírovi za veľmi veľké územie. Je to tak?“
„Áno.“
„Myslíte si, že aj moju ponuku by odmietol?“
„Myslím si, že by ju tiež odmietol.“
„Vy ste si kráľom taká istá?“
„Ešte istejšia, než si myslíte, vaša milosť.“
„A vy by ste so mnou nechceli odísť?“
„Nie, nechcela.“
„A čo vás drží v Čechách?“
„Jazyk, deti, domov, môj muž a kráľ. Je tu dosť dôvodov, pre ktoré by som mala zostať.“
Štefan zmĺkol. Lenže keď bol s kráľom a Arnoštom sám, pokúsil sa o to, aby si od nich mohol Beátu kúpiť. Lenže Beáta sa nemýlila. Karol odmietal ponuku za ponukou a o jej predaji nechcel ani len počuť. Nakoniec presvedčil Štefana o tom, že za Beátu mu dá päť iných krásnych a mladých žien podľa jeho výberu a Štefan chtiac-nechtiac súhlasil. Beátu si síce z Prahy neodviedol, ale počas celej návštevy sa o to snažil. A snažil sa tak usilovne, že na rozlúčku dostal od nej aj on niekoľko zaúch. Dokonca sa mu podarilo zistiť, v ktorom dome býva, bez toho, aby to ona vedela.

V jeden večer po Štefanovom odchode prišla Beáta do svojho domu. Služobníctvo na noc nemávala a tak sama zamkla vstupnú bránu a vošla dnu. Nezbadala, že sa za ňou v letnom prítmí zakrádajú dva tiene. Tiene ju sledovali a potom obďaleč jej brány čakali na tmu.
Lenže Beáta prešla zo svojho domu tajným prechodom do Arnoštovho a tam zostala aj na noc. A tak ani netušila, čo sa dialo v noci v jej dome.
Dvaja mnísi, ktorí čakali naproti jej brány, hneď po zotmení odomkli bránu a vkĺzli dnu. Prehľadali celý dom, ale Beátu ani tajný prechod nenašli. Mysleli si, že Beáta má niekde iného milenca okrem kráľa a že sa takto stráca Karlovi z očí. Hoci neurobili žiaden neporiadok, Beáta ihneď zbadala že u nej niekto bol. Povedala to Arnoštovi a tak boli obaja ešte opatrnejší.
O nejaký čas po tejto udalosti dostal pražský arcibiskup spolu s kráľom návštevu. Bol to Štefanov vyslanec. Arnošt ich pozval do svojho domu.
V to popoludnie bolo veľmi sparno. Karol prišiel k oknu a otvoril ho dokorán. Nestihol si ani sadnúť, keď sa zo dvora ozvalo prerušované volanie o pomoc. Arnošt vyzrel cez okno a videl ako Beátu držia dvaja mnísi a ona sa bráni. Jeden z nich jej držal ústa, ale ona ho uhryzla a keď mních v bolesti odtiahol ruku, ešte raz zavolala o pomoc. Arnošt neváhal:
„Karol, poď! Unášajú Beátu!“ a v tom okamihu obaja muži utekali von.
Únoscov dobehli pri hlavnej bráne. Mnísi si mysleli, že s Beátou nebudú mať žiadne starosti, ale ona sa tak mykala, hrýzla, škriabala a kopala, že za celý čas ju dokázali iba držať. Arcibiskup a kráľ vytasili meče a mnísi Beátu pustili. Ale aj tak ich obaja muži zajali a kráľ ich dal odviesť do väzenia a odovzdal ich katovi. Tam vypovedali, že ich poslal arcibiskup Štefan, aby pre neho Beátu uniesli. Štefan sa však od celej záležitosti dištancoval a v liste Arnoštovi napísal, že mnísi konali na vlastnú päsť.

Krátko po celej udalosti si zavolal k sebe Karol Arnošta a Beátu.
„Chcel som vám povedať, že nie je dobre, aby Beáta bývala sama v tom veľkom dome. Zostaňte bývať naďalej na hrade, bude to pre vás bezpečnejšie. A hlavne pre teba, Beáta.“
„Nerozumiem tomu, čo sa deje. Prečo ma chce naraz toľko mužov uniesť? Najprv opát, potom Kazimír a teraz Štefan. To si nevedia nájsť nejaké ženy inde?“
„Vieš, Beáta, česko-nemecký kráľovský dvor nie je až taký zanedbateľný v Európe. Po tom, ako sme v Prahe založili univerzitu, budujeme mesto i chrámy a v cirkvi si presadzujeme vlastné záujmy, začína sa o nás čoraz viac hovoriť. A tak nie sú predmetom rôznych rečí iba naše výsledky, ale aj to, s kým český kráľ spolupracuje a zvlášť to, s kým spáva. Teraz, keď všetky európske panovnícke dvory vedia, že mojím kastelánom je vzdelaná, šikovná, krásna a múdra žena, zrazu by tú výnimočnú ženu chceli vlastniť všetci panovníci a vyvažovali by ju zlatom. A toto vedeli všetci tí, ktorí ťa chceli uniesť. Samozrejme, neunášali ťa ako tovar, to nie. Najprv ťa chceli pre seba a až potom by ťa veľmi draho predali ďalej, lebo záujem o teba je veľmi veľký. Všetci si totiž myslia, že za celý úspech vďačím len a len tebe a na moje manželky si nikto ani len nespomenie. A iné ženy? Tých ľahkých a nevzdelaných majú dosť aj doma. Ale tie pre nich nemajú zďaleka takú vysokú cenu ako ty.“
Karol sa na chvíľku odmlčal. Potom však pokračoval: „Dám vám pripraviť vaše komnaty. Bolo by dobre, keby ste sa ešte dnes presťahovali na hrad.“
„Karol,“ prerušila ho Beáta, „presťahujem sa jedine vtedy, keď mi sľúbiš, že mi neublížiš.“
„Nikdy som ti nechcel ublížiť. A neublížim ti ani teraz.“
A tak sa arcibiskup a kastelánka znova presťahovali na hrad.

Jedného dňa začiatkom leta sa vrátil Arnošt od kráľa. Zašiel za Beátou a začal:
„Beáta, dnes dostal kráľ list od pápeža. Písal mu, že o dva týždne príde na návštevu do Viedne. Chce sa tam s ním ako s rímskym cisárom stretnúť. Pozvaný som ešte ja a … ty.“
„Ja? Čo mám ja spoločné s pápežom?“
„Písal, že o tebe veľa počul a chcel by sa stretnúť s najvzdelanejšou ženou Európy.“
„Arnošt, nepreháňaj! Vraj Európy. Kráľovné môžu študovať na akadémiách a univerzitách. Ja som neštudovala nikde.“
„Veď práve preto. Vraj sa dozvedel, že vieš veľmi dobre používať citáty z Biblie pri akejkoľvek príležitosti. Mohla by si mi vysvetliť, o čo ide?“ opýtal sa, keď videl, že sa začína smiať.
„Ale samozrejme. Vietor fúka od arcibiskupa Štefana. Ak sa pamätáš, jeho záletnícke chúťky som odrazila práve tými citátmi. Asi sa pred pápežom pochválil …“
Naraz však zvážnela a pokračovala: „Lenže po tom, čo si mi spomínal v súvislosti s poľským kardinálom, obávam sa, že aj táto posvätná osoba bude takisto zaťažená na ženy. Koľko ste mu ich vtedy darovali?“
„Desať.“
„Odkiaľ ste ich zobrali?“
„Z kláštora.“
„A vedeli o tom, na čo idú za pápežom?“
„Ale áno.“
„Ty si im to povedal?“
„Nie. Mešec zlatých predstavenej a niekoľko náznakov úplne postačilo.“
„Si si istý, že tam poslala iba také, ktoré s tým súhlasili?“
„Pravdaže. Predstavená veľmi dobre vedela, o aké ženy pápežovi ide. A išli tam dobrovoľne. To som si osobne preveril.“
„Arnošt, aj tak sa mi to nepáči. Kupčiť so ženami ako s dobytkom. V akých časoch to žijeme? Akú cenu má žena?“
„Viem, je to smutné, Beáta. Ale, žiaľ, za takéto zaobchádzanie si môžu ženy sami.“
„Sami? Ako je to možné?“
„Ak dovolíš, vrátim sa k okrúhlemu stolu. S Orlíkom sme mali vybrať dvadsaťštyri rytierov pozemského okrúhleho stola. Malo to byť podľa toho skutočného okrúhleho stola tam hore. Tam sedí za stolom dvanásť mužov a dvanásť žien. Tu na zemi smieš zo žien sedieť za stolom iba ty. Vieš prečo?“
„Nie. Myslela som si, že je to iba preto, že ma Karol pasoval za rytiera.“
Arnošt sa usmial: „Pozemské pasovanie s tým nemá nič spoločné. Byť rytierom okrúhleho stola znamená chrániť čisté Slovo a žiť podľa neho. To skutočné a nepokrivené Slovo, ktoré priniesol Syn Boží. Alebo ak chceš, skutočné a pravdivé dodržiavanie desatora. Je to v podstate to isté.“
„Ale, Arnošt, veď sám vieš, že som žila s Karlom bez sobáša a rovnako tak žijem teraz s tebou. Neporušujem teraz desatoro?“
„Nie. Pretože s Karlom si žila nezištne. Bola si pri ňom iba preto, že si ho mala rada. A bolo ti jedno, či je kráľ alebo obyčajný poddaný. Je tak?“
„Áno.“
„Ťažila si z toho spolužitia iba pre seba?“
„Nie, snažila som sa mu pomáhať.“
„A teraz otázka: Žiješ so mnou pre peniaze alebo pre nejaké iné výhody?“
„Nie. Bez lásky by som s tebou nedokázala žiť. Radšej by som išla slúžiť.“
„Vidíš a to je ten rozdiel medzi tebou a inými. Ty sa nedáš kúpiť nikým a ničím. Ony áno. Žijú s mužmi iba preto, aby sa mali dobre, aby mali peniaze, pekné šaty a plný stôl. To je všetko. Ak im to nedokáže dať muž, s ktorým teraz žijú, pokojne ho opustia a utečú s iným. Bez výčitiek svedomia. Nechajú sa kupovať ony sami. A preto s nimi muži zaobchádzajú takto.“
„Myslím, že ti začínam rozumieť. Ale vráťme sa k pápežovi. Po skúsenostiach s Kazimírom a Štefanom sa obávam, že aj tento si ma bude chcieť kúpiť. Čo mám robiť?“
„Zajtra príde Karol. Poradíme sa, ako budeme postupovať.“

Na druhý deň okolo poludnia prišiel na návštevu Karol. Po obede si sadli ku stolu a nahlas premýšľali nad nadchádzajúcou pápežskou návštevou.
„Otázka prvá: Čo sa stane, keď tam nepôjdem?“ spýtala sa hneď na úvod Beáta.
„Mojou povinnosťou ako rímskeho cisára je vyhovieť pápežovi za každých okolností. To znamená, dať ťa tam doviesť hoci aj násilím. Obávam sa, že pred touto návštevou nás dvoch neospravedlní ani tvoja alebo moja smrť,“ odpovedal jej Karol.
„Čo by sa stalo, keby si neposlúchol?“
„Cirkevná kliatba alebo vyobcovanie z cirkvi. A to si ako panovník jednoducho nemôžem dovoliť.“
„Takže tam musím ísť. Lenže čo potom? Doteraz sme všetko vybavili cez pápeža. Ale ako dobehnúť jeho?“
„Musíme vymyslieť niečo, čo ukáže, že kráľ príkaz splnil. A zároveň niečo, čo pomôže tebe, Beáta,“ zamiešal sa do rozhovoru Arnošt.
„Už teraz mi je z toho zle. Ja mu ujdem!“
„Asi len to jediné nám zostáva. Lenže ako?“
A tak dlho, veľmi dlho sedeli a vymýšľali. Až vymysleli …

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…