Cisár Karol
Čoskoro sa Karol vybral na Karlštejn. Jeho skoro ročným lumpovaním sa výstavba tohto hradu omeškala a tak namiesto sedem rokov trvala nakoniec deväť. Karol však na to našiel ospravedlnenie v magických číslach, zabudol však, že keby trvala výstavba sedem rokov, ako mala, boli by tie čísla ešte magickejšie. Teraz sa snažil dohnať zameškané a osobne išiel dohliadnuť na to, čo bolo treba ešte zabezpečiť. Beáta zostala s Arnoštom a deťmi na hrade. A práve vtedy jej posol priniesol list.
Beáta ho otvorila, prečítala a niečo sa jej na ňom nezdalo. Nevedela čo a tak držala list v rukách a prechádzala sa po izbe. Takto ju našiel Arnošt.
„Čo si taká zachmúrená?“
„Dostala som list.“
„Od koho?“
„Neviem. Podpísaný je Karol, ale viem celkom určite, že ho on ani nepísal a ani nedal napísať.“
„Ako si na to prišla?“
„Pretože Karol mi v listoch nikdy nebásnil o láske. A vôbec už nie latinsky. Karol bol pri písaní osobných listov vždy vecný. Vyznania radšej podporoval čarom svojej osobnosti. V tom bol majster. A navyše veľmi dobre vie, že keby mi teraz niečo také navrhoval, asi by som ho zahlušila. Pod touto podmienkou som zostala na jeho dvore.“
„Tak kto ti môže písať ľúbostné listy latinsky a ešte s jeho menom?“
„Kto? Neviem,“ na chvíľu zmĺkla. Potom jej zrazu niečo prišlo na um a vykríkla: „Už viem, kto mi ho poslal! Kazimír! Ten ma naposledy chcel unášať, ponúkal Karlovi za mňa štvrtinu Poľska a nemyslím si, že by sa po Karlovom zamietnutí len tak ľahko vzdal.“
„Čo teraz urobíš?“
„Veď to keby som vedela!“
Chvíľku sa prechádzala a rozmýšľala. Potom hovorí:
„Najradšej by som počkala na Karla. Lenže ten sa môže zdržať aj mesiac. A posol čaká na odpoveď. Napíšem Kazimírovi list.“
Sadla si a začala písať:
„Vaše najvzácnejšie kráľovské veličenstvo, kráľ Kazimír III. Pred chvíľkou som si prečítala Váš list, v ktorom mi navrhujete únos. Žiaľ, únos z politických dôvodov neprichádza do úvahy. Beáta“
List dala prečítať Arnoštovi a potom ho zapečatila a odovzdala poslovi, ktorý sa medzitým najedol v kuchyni.
Zakrátko dostala odpoveď:
„Najčarovnejšia, najkrajšia a najmúdrejšia žena sveta, milá Beáta! Dostal som Vašu odpoveď na môj list. Som veľmi prekvapený, odkiaľ najčarovnejšia žena zistila, komu má poslať odpoveď. Ale aj tak ma to teší a najradšej by som sa vrátil opäť na český kráľovský dvor ako hosť. Kazimír“
Medzitým sa však vrátil Karol a Beáta mu ukázala obidva listy so slovami:
„Karol, nie som si istá, či budeš mať Kazimírovu podporu pri korunovácii za rímskeho cisára ako si pôvodne chcel. Kazimír totiž chce mňa. Ja však z tvojho dvora nehodlám odísť a už vôbec nie vymeniť Arnošta za Kazimíra a ty musíš nájsť niečo, čo naše rozporuplné záujmy môže zjednotiť. Upozorňujem ťa, že neustúpim.“
„To nepôjde.“
„Ale pôjde, Karol, presaď si to, veď si kráľ! A si mocný európsky kráľ!“
Karol veľmi premýšľal nad Beátinimi slovami a vedel, že jediná, ktorá mu môže pomôcť, je cirkev.
„Arnošt, musíme niečo urobiť. Nemôžem si pohnevať Kazimíra, pretože potrebujem jeho podporu pri korunovácii za rímskeho cisára. Zároveň mu však predsa nedáme Beátu.“
„Bolo by tu jedno riešenie, ale cena je veľmi vysoká.“
„Aká je to cena?“
„Vymeníme tvoju korunováciu za poľského kardinála.“
„Ako to myslíš?“
„Pápež namiesto českého kardinála vymenuje poľského. Kazimír bude musieť súhlasiť, nemôže si dovoliť pohnevať cirkev.“
„Ako donútiš pápeža vyvoliť si práve Poliaka?“
„Na to máme svoje cesty. Budeš však musieť ísť spolu so mnou na návštevu do Krakova.“
Karol sa začal pripravovať na cestu. Pre Krakovského arcibiskupa nezabudol pribaliť dary, ktoré mu navrhol Arnošt.
O pár mesiacov bol vymenovaný nový poľský kardinál a krátko potom bol Karol korunovaný za rímskeho cisára. Nikdy sa nedozvedel, ako to Arnošt s Krakovským arcibiskupom u pápeža dosiahol. Vedela to iba Beáta. Hoci sa jej taký spôsob nepáčil, mlčala a bola rada, že to takto dopadlo.
Na každom zasadnutí, na ktoré zvolal Karol svojich verných šľachticov, nikdy nechýbala Beáta. Na jednom takomto zasadnutí vytiahol Karol svoj životopis Vita Caroli a začal ho čítať. Čím dlhšie ho čítal, tým viac sa Beáta mračila až to nevydržala a ozvala sa:
„Karol, to chceš naozaj zanechať takýto životopis svojim potomkom?“
„Je na ňom vari niečo zlé?“
„Práve že nič. A nič ani nie je dobré, lebo to, čo nám tu predkladáš, sú iba polopravdy. Ukazuješ nám len jednu polovicu tvojej tváre. Tú krajšiu. Kde je v tvojom životopise čo len zmienka o tom, že máš množstvo nemanželských detí, že si bol v mladosti pyšný a rozmaznaný, že si mal obrovské množstvo mileniek, že si jeden celý rok hýril a sa opíjal a na kráľovstvo si nedbal. Mám ešte pokračovať?!“
„Ty si sa zbláznila! Také veci sa predsa do životopisov nepíšu!“
„Ale mali by sa! Pretože vieš čo sa stane, keď sa k tvojmu životopisu dostane niekto o sto-dvesto rokov po tvojej smrti a nikto si už nebude pamätať, že Karol IV. mal aj svoje muchy?! Vieš, čo sa stane potom?! Budú ťa blahorečiť a vyhlásia ťa za svätého!“
„Mne sa zdá, že máš k môjmu životopisu iba osobné pripomienky.“
„Karol, za kráľa má hovoriť jeho práca a nie nejaké listiny. Listiny sa falšovali a budú sa falšovať, o tom ty veľmi dobre vieš! Mal by si tam predsa len vsunúť aj nejaké tie tvoje ľudské chyby. Dokonalých ľudí totiž nemá nikto rád, iba fanatici.“
„Niet tam čo opravovať!“
„Tak niet! Vieš čo, Karol? Ja mám množstvo inej dôležitejšej práce ako počúvať reči o tvojej dokonalosti. Odchádzam! Takúto hlúposť ja podporovať nebudem!“ a vyšla ku dverám. Vo dverách ešte zaspievala: „Ó, svätý Karol, oroduj za nás!“ a poriadne nimi treskla. Karol síce životopis dočítal, ale k ďalšiemu písaniu sa nemal. Odložil ho na bok a chcel ho neskôr nenápadne zničiť. Ibaže na to zabudol a nedokončený životopis zostal v archívoch.
Zamyslený Karol sa prechádzal po svojej pracovni. Takto ho našla Beáta.
„Môžem vedieť, čo ťa trápi?“ opýtala sa ho.
„Chcel by som vo svojom kráľovstve nastoliť poriadok, pretože doteraz si každý šľachtic robil iba to, čo chcel. Potrebujem vymyslieť niečo, čím by som šľachtu donútil k poslušnosti. Doteraz vždy, keď som niečo prikázal, počúval som iba samé výhovorky ako sa to nedá.“
„Myslím, že by to šlo.“
„Čo by šlo?“
„Vytvoriť niečo také, ako zákonník pre šľachtu. S jej právami, ale aj povinnosťami.“
„Zákonník?“
„Zákonník. Nakoniec si predsa nielen český a nemecký kráľ, ale aj rímsky cisár. Takže by sa to malo dať urobiť.“
Porozmýšľali, čo všetko by tam bolo dať a začali písať. Pridal sa ku nim aj Orlík a tak pracovali v trojici. Za krátky čas bol zákonník Maiestal Carolina hotový.
„Tak a teraz to dám schváliť šľachte,“ povedal kráľ.
„Počkaj, počkaj! To si nám nepovedal, že to má schvaľovať šľachta,“ ozvala sa Beáta.
„A načo. Aj tak sú to väčšinou samí nevzdelanci.“
„Nevzdelaní možno sú, ale to neznamená, že sú hlúpi!“
„Môžeš mi vysvetliť, Beáta, aký je v tom rozdiel?“
„Veľký. Ak je niekto nevzdelaný, to vôbec neznamená, že je hlúpy. Len akosi nevie čítať a písať. A ty si myslíš, že nepochopia, o čo ti ide? Pozor, Karol, každý človek je na svoju osobu veľmi citlivý. Silne pochybujem, že ti niečo také schvália sami od seba. Myslela som si, že zákonník si môžeš presadiť z pozície moci. Jednoducho príkazom a nie schvaľovaním.“
„To nejde. Český kráľ má veľmi obmedzenú moc práve šľachtou. Musím im to predložiť na schvaľovanie.“
Beáta mala pravdu, šľachta zákonník odmietla.
„Budeš musieť ten zákonník stiahnuť, škoda práce,“ namrzene mu povedala.
„Ani nápad! To by bolo, ako keby som priamo pred nimi vyhlásil – vážení páni, český kráľ je hlupák!“
„No a čo chceš urobiť?“
„Presadím ho z pozície moci.“
„Minule si mi povedal, že sa to nedá.“
„Lenže medzitým som prišiel na to, ako sa to dá.“
„Tak mi teda povedz, ako sa to dá.“
„Jednoducho. Vydám ho ako Zlatú bulu. Pravda, medzitým ho trošku upravíme a vylepšíme.“
„A aký je rozdiel medzi zákonníkom a Zlatou bulou?“
„Veľký. Zákonník schvaľuje kráľovi šľachta. Zlatú bulu odobruje cirkev bez súhlasu šľachty.“
„Ako si na to prišiel?“
„Dostala sa mi do rúk jedna stará kniha o svetskom a cirkevnom práve.“
„No ale ten zákonník musíš nejakým spôsobom stiahnuť. Aj tak je neplatný.“
„Šľachte poviem, že rukopis nedopatrením zhorel. A keď na to pozabudnú, ovalím ich po hlave tou bulou.“
„Dáš tam aj niečo navyše?“
„Samozrejme. Poriadne oklieštim ich moc stanovením presného počtu duchovných i svetských kurfirstov a presadím si svoje výsadné postavenie ako českého kráľa.“
„A v praxi to znamená čo?“
„Veľmi jednoduchú vec – kým doteraz šľachta diktovala kráľovi, odteraz bude kráľ diktovať šľachte. Viem, že Arnošt mi to po cirkevnej stránke vybaví.“
A ako povedal, tak sa aj stalo.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.