Mesiace utekali a Beátino bruško sa zväčšovalo. Raz pomimo práce jej povedal Karol:
„Už by si nemala jazdiť na koni. Ublížiš aj sebe aj dieťaťu.“
„Si dojemne starostlivý odkedy s tebou nežijem,“ odvrkla mu. Potom uvidela v jeho očiach obavu a mierne odpovedala: „Neboj sa, Karol, už nejaký čas chodím na hrad kočom. Nie som predsa sebevrah.“
„Mala by si už bývať tu, na hrade.“
„Pouvažujem o tom.“
Lenže Karol poznal jej odpovede typu: Pouvažujem o tom. Znamenalo to niečo ako: „Staraj sa o seba!“ A tak radšej zašiel za Arnoštom. Pomohlo to. O dva dni už bývali na hrade aj s deťmi.
Karol sa naozaj zmenil. Popri doháňaní zameškanej práce sa naozaj snažil vypátrať všetky svoje nemanželské deti. A mal ich dosť. Postupne ich odškodňoval a snažil sa o to, aby jeho synovia boli vzdelaní bez ohľadu na pôvod ich matiek. Odškodnil aj svoje dcéry, ale o ich vzdelanie sa až tak nestaral. Pred všetkými svojimi manželskými i nemanželskými deťmi však uprednostňoval synov Karla a Jána, ktorých matkou bola Beáta. Dokonca ich sám učil francúzsky a taliansky a zároveň im platil učiteľov. Keď ich učil o umeniach, rada počúvala aj Beáta. A tak sa jej rozhľad doplnil o starú antickú literatúru i nové umenie. V kráľovej knižnici bolo veľa krásnych diel, ktoré prepisovali mnísi v kláštoroch. A nielen prepisovali. Dokonca ich aj prekladali z gréčtiny do latinčiny alebo nemčiny.
Zároveň ich kráľ všetkých troch učil o všetkom, čo má budúci štátnik vedieť.
„Karol, čo hodláš vychovať z našich detí, keď im venuješ takmer všetok svoj voľný čas?“
„Ak sa nedočkám legitímneho dediča s Annou, urobím jedného z nich následníkom. Najradšej Karla. Najviac sa mi podobá.“
„No, to je výhra! Dúfam, že ako človek a muž obstojí lepšie než ty!“
Karol sa zatváril ako keby nepočul. Pokračoval vo vysvetľovaní svojich politických cieľov.
„Karol, to chceš ešte aj zo mňa urobiť štátnika, keď ma nútiš počúvať tieto politické nezmysly?“ smiala sa Beáta.
„Ktovie. Možno áno. Bystrá si na to dosť a jazyky ovládaš tiež.“
„Zabudol si však na jeden maličký, no veľmi podstatný detail: Opýtať sa ma, či by som niečo také robiť chcela.“
„A je to až taký závažný detail?“
„Závažnejší než si myslíš. Vieš, že o tvojich politických manželstvách nemám vysokú mienku. A o politike si myslím, že je to iba oficiálne pokrytectvo a klamstvo. Celý život som hovorila pravdu a pravde sa nezapredám ani teraz!“
„Dobre, Beáta, budem to rešpektovať. Ale aj tak ťa prosím, aby si sa o politike učila spolu so synmi. Možno sa ti to bude raz hodiť.“
„Karol, keď ty povieš: raz, tak už nejaký plán máš. Takže – čo máš za lubom?“
„No dobre. Čoskoro budeme mať na Pražskom hrade návštevu. Príde poľský kráľ.“
„Čože?!Tak tentoraz ma určite otrávi!“
„Neboj sa, Beáta, neotrávi. Vyzerá to, že chce s Česko-nemeckým kráľovstvom vychádzať dobre.“
„A ako to súvisí so mnou?“
„Vieš veľmi dobre poľsky. Bol by som rád, keby si tlmočila. Preto ťa to všetko učím. No a Kazimír ťa chce spoznať. Už som ti o tom vravel …“
„Si veľmi milý. Zabudol si však na to, že čoskoro porodím. Kedy príde ten kráľ?“
„Mesiac po tom, čo sa ti narodí dieťatko. Dobre?“
Beáta prevrátila oči a najradšej by mu čosi príkre odsekla. Potom sa radšej zhlboka nadýchla a spýtala sa:
„Kým som žila s tebou, bol si taký láskavý, že si ma takýchto politických ceremónií ušetril. Prečo sa mám teraz predvádzať? To sa nevieš pred Kazimírom nejako vyhovoriť?“
„Si moja kastelánka.“
„Neverím, že je to jediný dôvod!“
„Nie. Ten druhý je, že ťa chcem mať pri sebe,“ a chcel si ju privinúť. Lenže Beáta sa otočila, struhla mu zaucho:
„Odkedy činíš pokánie, začínajú sa ti páčiť tehotné ženy. Zvlášť v tom prípade, keď nie sú tehotné s tebou! Ale to ti hovorím, Karol, ak na mňa ešte raz siahneš, hľadaj si kastelána kde chceš!!!“ a odišla.
Asi mesiac potom, čo sa jej narodil Arnoštov syn, prišiel na návštevu poľský kráľ. Kým sa Kazimír III. ubytovával na hrade, požiadala ešte Beáta Karla o rozhovor:
„Karol, bol by si taký láskavý a vysvetlil mi, aké vzťahy to máš s Poľskom? Podľa mňa to bude trošku čudné spojenectvo, keď najprv ťa chcel niekto na niečí rozkaz prebodnúť dýkou, potom ťa niekto chcel dať otráviť, potom ti niekto dal zadusiť poduškou Markétu, potom ti niekto na niečí rozkaz otrávi Annu a skoro aj mňa. A stopy vedú do Poľska. Prečo?“
„Je to trošku zložitejšie. Napokon ako celá politika. Môj otec mal oprávnené nároky na poľský trón. Týchto nárokov sa vzdal v prospech Kazimíra krátko po tom, čo si česká šľachta vynútila môj pobyt v Čechách. Potom sa Kazimír istil rôznymi príbuzenskými vzťahmi, napríklad aj mojím manželstvom s Annou Falckou. Lenže teraz potrebujem Kazimírovu podporu ja. Ide totiž o to, že sa chcem dať korunovať rímskym cisárom. Rímsky cisár má veľmi veľkú moc, lebo mu ide po ruke aj cirkev. A práve na podporu korunovácie potrebujem Kazimírov súhlas. Preto, milá Beáta, si mojou tajnou zbraňou voči nemu. Kazimír je vzdelaný a kultivovaný muž približne môjho veku. Keďže ty si kultivovaná, múdra a vzdelaná žena a som presvedčený, že jediná v Európe, ktorá niečo vie aj o politike, rád ťa predstavím Kazimírovi. Silne pochybujem o tom, že by naďalej trval na tom, aby ťa na jeho rozkaz niekto otrávil,“ a Karol sa jej obradne uklonil.
„Zbaviť sa dotieravého obyčajného muža nie je problém. Ale ako sa zbavím kráľa, ktorý je, ako ty hovoríš, sukničkár, bez toho aby som vyvolala medzinárodný škandál?!“
„Rád ti pomôžem. Môžeš sa pred ním odvolať na naše spoločné deti. To ako kresťan rešpektuje.“
Beáta prevrátila oči: „Čudujem sa, Karol, že sa ti po toľkých rokoch dám ešte vôbec na takéto hlúposti nahovoriť. Ale ak to bude mať nepríjemné dôsledky, tak ťa zahrdúsim, buď si istý!“
Uvítacia ceremónia na hrade začala slávnostným obedom na počesť hosťa. Karol ho uvítal latinsky a potom mu predstavil Beátu:
„Vaša milosť, dovoľte mi, aby som vám predstavil svoju pražskú kastelánku pani Beátu. Vie veľmi dobre latinsky, nemecky i poľsky a bude vás sprevádzať počas vašej návštevy v Prahe. Pravdaže, iba cez deň.“
Beáta sa obradne uklonila a usmiala sa na Kazimíra. Kazimír si prezrel Beátu, usmial sa a Karlovi poďakoval: „Vaša milosť, ďakujem vám za takú pôvabnú spoločníčku,“ uklonil sa a odviedol Beátu ku svojmu stolu.
„Český kráľ vravel, že výborne hovoríte poľsky.“
„Áno, veličenstvo, moja matka je rodená Poľka.“
„Smiem poznať váš ctený pôvod?“
„Môj otec sa volá Bořek a je Čech.“
„Bořek z Pardubíc? Takže vaša matka pochádza priamo z našej rodinnej vetvy, pokiaľ sa dobre pamätám.“
„Áno, to je pravda.“
„Odkedy ste na českom kráľovskom dvore?“
„Veľmi dlho, veličenstvo. Ale na to sa asi budete ešte pamätať, lebo podľa vášho rozkazu ma prednedávnom mal niekto otráviť.“
Kazimír medzitým vypil trocha viac a odpovedal:
„Vtedy som vás nepoznal. Keby som vás poznal už vtedy, dal by som vás radšej uniesť.“
„Únosy žien môžu končiť vojnou. Spomeňte si na Homéra a Tróju.“
„Vy poznáte antické diela?“
„Áno, veličenstvo. Český kráľ je vzdelaný a má veľkú knižnicu.“
„Čo vás spája s českým kráľom?“
„Naši synovia, pane.“
„Ó! Koľko máte synov?“
„Troch. Ten najmladší sa mi narodil pred mesiacom.“
„Netušil som, že dokáže mať pri sebe dlhé roky jednu ženu!“
„Je to tak, veličenstvo. Najprv som bola jeho pisárkou a teraz som jeho kastelánkou.“
„Neuveriteľné! Vyzerá to, že ste najvzácnejšia perla na korune českého kráľa!“
„Neviem, či najvzácnejšia, ale sám kráľ sa niekoľkokrát presvedčil, že takmer nenahraditeľná.“
„Ste hodná viac! Ja sám by som za vás dal polovicu Poľska!“
„Veličenstvo, myslím, že je už neskoro. Musím ísť ku svojmu najmladšiemu synovi. Dovidenia zajtra,“ a cestou ku svojej izbe si myslela: „Ten Karol vymyslel poriadnu hlúposť! Hodil mi na krk opitého kráľa, ktorý je ešte horší ako on sám! Veď ja mu to ráno vytmavím!“
Lenže nevytmavila. Len čo sa skončili kráľovské rokovania, Kazimír si ihneď odviedol Beátu bez toho, aby ona mohla s Karlom prehodiť čo len slovo. A tak to trvalo celý týždeň. Čím viac sa týždeň chýlil ku koncu, opovážlivosť poľského kráľa sa stupňovala. A tak dostal na rozlúčku niekoľko zaúch.
Asi za dva týždne po Kazimírovej návšteve dostal Karol list. Dal si zavolať Beátu.
„Čo si urobila Kazimírovi?“
„Dostal niekoľko zaúch. Vyhlasuje nám vojnu?“
„Ty si mu strelila zaucho?!“
„Zle počuješ, Karol. Nie jedno, štyri! Ako každému chlapovi, ktorý sa nevie vmestiť do kože. Sťažuje sa?“
„Beáta, on mi za teba ponúka štvrtinu Poľska!“
„Čože?! Tak toto mal na mysli, keď mi vravel, že som tvoj najvzácnejší poklad, za ktorý by dal aj polovicu kráľovstva. Myslela som si, že trošku viac pil. Ale zdá sa, že medzitým naozaj vytriezvel, keď polovicu znížil na štvrtinu.“
„Beáta, ale on to s tou štvrtinou myslí naozaj vážne! Toľko som nevyženil ani s jednou svojou manželkou. Čo ho k tomu viedlo?“
„Po troch pohároch vína ma chcel uniesť. Keďže si mi ráčil vopred oznámiť, že je to vzdelaný a sčítaný muž, tak som mu spomenula únos Heleny a Trójsku vojnu. Zrejme potom zmenil názor a snažil sa využiť tvoju slabosť na majetky. Čo mu odpovieš?“
„Štvrtina Poľska je veľmi veľký majetok. Vieš o koľko by sa zväčšilo moje kráľovstvo?“
„Takže ty ma zapredáš, Karol!!! A tento raz za majetok?! Výborne! Zabiješ dve muchy jednou ranou. Zbavíš sa bývalej milenky a nebudeš už počuť svoj vonkajší hlas svedomia. Ak mi pamäť dobre slúži, tak si ma takto pred dvoma dňami nazval. A ešte za to dostaneš kráľovský dar! Som hodná štvrtiny kráľovstva! Ó! Nádherné! Najdrahšia perla na korune českého kráľa sa predá poľskému kráľovi! Len to urob! Urobíš tým totiž jednu malú láskavosť aj mne: už sa ku mne nebudeš môcť vrátiť! Už budem poddaná poľského kráľa!“ a vyšla.
Za dve hodiny niekto nesmelo zaklopal na Beátine dvere. Otvorila a v nich stál Karol.
„Priniesol som ti prečítať odpoveď Kazimírovi.“
„Poď ďalej.“
Kráľ vošiel a na jej pokyn si sadol.
„No, ukáž mi ten rozsudok.“
Karol jej podal list a ona čítala. Potom s povzdychom položila list na stôl a povedala:
„Ďakujem ti, Karol. Čechy sú mojím domovom, nemohla by som žiť inde.“
„Nemáš za čo, Beáta. Spomenul som si, ako mi bolo, keď si ma opustila a túžba zväčšovať moju ríšu ma razom prešla. Budem rád, keď najvzácnejšia perla zostane naďalej na českej korune.“
„Kedy ho Kazimírovi pošleš?“
„Zajtra.“
„Prosím ťa, urob to ešte dnes.“
„Bojíš sa, že si to rozmyslím?“
„Áno. Vieš, Karol, ty máš dve tváre. Keď vládne tá krásna, slnečná, obrátená k Bohu, si krásny, dobrý, šľachetný. Ale keď vládne tá druhá, je z teba divá šelma. Tej nočnej vládne mesačný spln rozumu a ty nepoznáš priateľa. Myslela som, že dnes opäť nastáva spln.“
„Takže podľa tvojich slov som niečo ako vlkolak?“
„Áno, to je to správne slovo.“
„Neboj sa, Beáta, už nechcem byť vlkolakom. Odošlem ten list ešte dnes.“
„Ďakujem.“
A kráľ odišiel, aby splnil slovo.
Zakrátko po tejto udalosti dostala Beáta list od otca. Prekvapilo ju to, lebo odkedy jej odkázal, že ju vydedil, nikto z jej rodiny sa jej neozval a ani neodpovedal na jej listy.
„Milá dcéra!
Dnes mi poľský kráľ Kazimír povedal, že sa v Prahe zoznámil s Tebou a vytýkal mi, že som takú krásnu a múdru dcéru daroval českému kráľovi. Povedal mi aj to, že sa pokúsi o to, aby Ťa od Karla vykúpil a tak mu ponúkol za Teba veľmi veľké územie. Karol určite prijme, lebo za majetkami je ako drak. Dúfam, milá dcéra, že budeš taká rozumná a v prípade, že by Karol na Kazimírovu ponuku nepristal (čo je viac než nepravdepodobné), prídeš do Poľska sama.
Ináč dnes som zmenil aj svoj závet, v ktorom s Tebou opäť rátam ako so svojou právoplatnou dedičkou. Bořek“
Beáta však zobrala pergamen, pero a atrament a ihneď po vlastnom poslovi svojho otca zaslala odpoveď:
„Milý otče!
S Tvojím vydedením som sa už zmierila a nemusíš so mnou ako dedičkou vôbec rátať. Karol ma kráľovsky za to odškodnil a uznal za vlastných aj mojich synov a ráta s nimi ako s dedičmi niektorých jeho panstiev.
Do Poľska neprídem, Karol už Kazimírovu ponuku zamietol. Beáta“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.