Zo začiatku jej Karol diktoval. Mal veľa zameškanej práce. Bolo treba dobehnúť všetko, čo sa ešte dobehnúť dalo. Karol sa prechádzal okolo nej a občas sa jej pokúsil dotknúť. Lenže Beáta sa vždy ostro ohradila. Keď to nepomohlo, otočila sa a strelila kráľovi zaucho a spustila na neho:
„Tak už dosť, Karol! Som Arnoštova žena! Neprajem si, aby si sa ma dotýkal! Mohol si si ma zobrať za ženu. Ty si si zvolil politiku. Tak si ju objímaj!!!“
„Som prekvapený, Beáta, že si si vyvolila práve Arnošta. Veď si o ňom tvrdila, že je to také suché povrieslo!“
„Mýlila som sa. Arnošt je veľmi milý, charakterný, čestný a poctivý muž. A navyše je verný! Má všetko, čo chýba tebe! A suchý nie je od tej chvíle, čo má mňa!“
„Aj tak si ťa nikdy nevezme!“
„Nevezme. Ale nevezme si ani ďalšiu a úplne zbytočnú politickú manželku!“
Karol sa zatváril dosť kyslo a radšej pokračoval v práci.
V práci utekali dni, týždne, mesiace. Karlovi sa s Annou narodil konečne legitímny následník, syn Václav. Maličký následník trónu bol chorľavý a slabý. A tak čoskoro umrel a krátko nato ho nasledovala aj jeho matka. Bol február a zdalo sa, že podľahla chrípke.
Počas pohrebnej hostiny niečo ťahalo Orlíka do kuchyne. Zobral prázdny džbán na víno a šiel. Ku dverám sa priblížil ticho ako mačka a zastal. Sluha práve dával jedlo na tácku a potom vytiahol z vrecka balíček a niečím ešte hotový pokrm posypal. Orlík vtrhol dovnútra, chytil sluhu pod krk a oboril sa na neho:
„Čím si posypal to jedlo?!“
„S … soľou, pane.“
„Tá soľ mala veľmi čudnú farbu. Pre koho si to jedlo mal odniesť?!“
Sluha mlčal a Orlík mu silnejšie stisol krk. Chlap začal belasieť a chrčal. Orlík povolil zovretie a znovu sa pýtal: „Tak odpovieš mi, alebo ťa dám katovi?!“
„Pre … pre … pani kastelánku.“
„Kto ti tú soľ dal a kedy?!“
„Dva … dvaja páni … aj dnes som ich tu videl.“
„Kedy ti to dali?“
„Ešte predtým ako umrela kráľovná.“
„Takže ty si jej pomohol?!“
Sluha vyvalil oči a mlčal. Až keď ho Orlík mierne pridusil, pokýval hlavou, že áno.
„Kde sú tí ľudia, ktorí ti to dali?! Poď mi ich ukázať! Ale to ti hovorím: jedno zbytočné slovo a prepáram ti touto dýkou brucho! Rozumieš?!“
Sluha mu ukázal dvoch mužov tak, že tí dvaja nič nezbadali. Potom sa hneď vrátili späť do kuchyne a Orlík sotil sluhu na lavicu:
„Tvoja spoveď je hodná jedla, ktoré si dochutil. Jedz!“
Sluha sa okúňal, ale, keď zacítil ostrie dýky na holom krku, celú porciu zjedol. Orlík ho potom zamkol do pivnice a išiel za kráľom.
Kráľ dal príkaz odviesť dvoch mužov ku katovi a Orlík s posilou to ihneď aj vykonali. Kráľ otvoril pivnicu, kde bol zavretý podplatný sluha. Ten však ležal na zemi, tvár mal fialovú a dusil sa. Umrel priamo pred Karlovými očami. Takto pred niekoľkými dňami umrela aj kráľovná Anna. Aj ju videl umierať.
Znechutený kráľ odišiel k Beáte. Napriek tomu, že s ním nežila, trápilo ju, že Karol naďalej naháňa milenky. V tomto jedinom sa vôbec nehodlal zmeniť. Práve naopak – ako keby sa blížilo ďalšie obdobie Karlových vášní. Cítila to a bála sa toho. V takom období mu radšej ani nechodila na oči. Rada by mu pomohla, ale on nechcel. Jeho neresti mu vyhovovali.
„Beáta, dnes si niekto objednal tvoju smrť.“
„Pokiaľ viem, zavadziam iba poľskému kráľovi. Neposlušnosť sa neodpúšťa.“
„Uvidíme, je to totiž niekto, komu zavadzala aj Anna.“
„Kráľovnú zavraždili?“
„Obávam sa, že áno. Moje manželky sa nedožívajú vysokého veku. Uvidíme, čo nám prinesie Orlík,“ a rozpovedal Beáte, čo sa stalo v kuchyni.
Krátko po tom, ako mala byť Beáta otrávená, odcestoval Karol so svojím sprievodom do Krakova. Išiel navštíviť Kazimíra a zistiť, aký záujem sledoval touto vraždou. Kým sa vyberal na cestu, pýtal sa Beáty na niektoré slová v poľštine. Beáta ho po poľsky naučila dosť rýchlo. Poľština sa dosť podobala češtine a Karol mal na jazyky nadanie. Ale nikde o tom nehovoril a tak to okrem Beáty nikto nevedel. Toto si nechával v zálohe po celý život. Z Poľska ešte vždy číhalo nebezpečenstvo.
Na návšteve u Kazimíra strávil s cestou asi mesiac. Sprevádzal ho Orlík so svojimi rytiermi. Medzitým zostala v Prahe Beáta a tiež Arnošt. Hneď, ako sa dozvedel, že jej hrozilo nebezpečenstvo, prišiel za ňou. Dozvedel sa to od Orlíka. Ale bol by prišiel aj bez tohto dôvodu. Aj keď žili spolu, chodil za ňou veľmi často.
„Beáta, mala by si z hradu na nejaký čas odísť. Bolo by to bezpečnejšie.“
„Mám veľa práce, Arnošt.“
„Zostaneš teda na hrade?“
„Áno. Nemusíš sa o mňa báť. Aspoň budem s tebou.“
Karol sa vrátil z Poľska nespokojný. Nepodarilo sa mu dohodnúť s Kazimírom a navyše si priniesol ďalšie ultimátum politického sobáša. Hneď po návrate zašiel za Beátou, ale o sobáši chcel pred ňou čo najdlhšie mlčať.
„Beáta, Kazimír sa ti nechce pomstiť za to, že si ma neotrávila. Na to už dávno zabudol. On sa ťa bojí.“
„Mňa sa bojí mocný poľský kráľ? Netáraj, Karol. Prečo by sa ma mal Kazimír báť? Veď ja ho ani nepoznám.“
„Kráľov vždy ovládali ženy. Aj preto králi dostávajú svoje politické manželky. Lenže milenky kráľov sú omnoho mocnejšie.“
„Milenky? A prečo?“
„Pretože králi kráľovné neľúbia, ale milenky áno. A pre lásku urobí každý kráľ čokoľvek. Preto.“
„A ja v čom marím Kazimírove plány?“
„Napríklad v tom, že si mi zachránila život, že máš tvorivé nápady a vidíš, čo všetko treba zlepšiť a vybudovať.“
„Nehovor mi, že o tom všetkom Kazimír vie. To by musel byť jasnovidec.“
„Moja milá, Kazimír vie toho omnoho viac. A odkiaľ sa to dozvedel? Niečo napríklad aj od tvojho otca a mnohé od mníchov, od veľmožov a iných mužov. Beáta, hlavne mužov. Ty si myslíš, že muži sú slepí a hluchí? Že nevidia? Teba mohol prehliadnuť akurát Štefan – aj to len preto, že si vtedy bola tehotná. Keby si mu prišla do cesty taká, aká si teraz, dal by ťa uniesť. Lenže ostatní ťa neunášajú. A tak aspoň o tebe rozprávajú. Od Kazimíra som vymámil sľub, že ťa nechá na pokoji a na oplátku ho ja zoznámim s tebou.“
„Pekná útecha! Potom ma otrávi radšej osobne!“
„Možno ani nie,“ a Karol ju chytil okolo pása a snažil sa ju pobozkať. Beáta sa mu však vytrhla.
„Nechaj ma, Karol. Viem, že si v Krakove s niekým spal. A nielen v Krakove.“
„Žiarliš?“
„Nemám dôvod. A kto bola tá šťastná žena?“
„Kazimírova milenka.“
„Ty si sa zbláznil! Veď z teba musela vytiahnuť všetko, čo Kazimír doteraz nevedel!“
„Nemusíš mať obavy, mnohé som z nej dostal ja. Napríklad to, čo som ti povedal.“
„Niekto zabudol, že milenky dokážu ochutiť víno tak, že sa milenec už nezobudí …“
„Nepreháňaj, Beáta. Dával som pozor, aby mi niečo nenasypala do jedla alebo vína.“
„Len aby si vždy bol taký ostražitý.“
Karol sa o tri mesiace od smrti Anny Falckej oženil v Budíne so sliezskou kňažnou Annou Svídnickou. Mala dvanásť rokov a pôvodne si ju mal zobrať Karlov syn Václav.
O niekoľko dní prišla Beáta do kráľovej pracovne. Karol tam ešte nebol. Na stole mu ležali dve hrubé knihy. Beáta prišla k stolu a prezrela si ich. Boli to kroniky. Nalistovala si predchádzajúci rok a dobre nespadla z nôh. Prevrátila oči, obidve kroniky zavrela a odložila. Sadla si a čakala. Zakrátko prišiel Karol.
„Karol, čo sú to za knihy na tvojom stole?“
„Ty si si ich nepozrela?“
„Ale áno, pozrela. Zistila som, že minulý rok si sa správal ako anjelik. A môžeš mi veriť, to tvrdia obidve.“
„No a?“
„Karol, ty si tie kroniky dal sfalšovať!“
„A to som mal dovoliť, aby ma tam opísali ako pijana a zhýralca?!“
„Správal si sa vari lepšie?!“
„No … dal som to trošku vylepšiť …“
„Že trošku! Mal by si tam predsa len primiešať štipku pravdy.“
„Ja som s prácou kronikárov spokojný.“
„Karol, keď sa raz budeš zodpovedať tam hore,“ ukázala hlavou do neba, „nikto si nebude prezerať tvoje falošné kroniky. Daj to opraviť!“
„Nedám.“
„Dobre, Karol. Mal by si si teda dať na celom hrade zväčšiť dvere.“
„Prečo?“
„Aby sa ti pri prechádzaní cez ne, tá tvoja vyumelkovaná svätožiara nerozbila!“ a odišla.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.