Ako tak sedeli za stolom, zrazu sa v miestnosti objavilo jasné svetlo a rytieri počuli hlas:
„Dajte preniesť okrúhly stôl do Arnoštovho domu v lese. Tam sa budete naďalej schádzať okolo neho a prenášať duchovné do svetského. Tak je to pre tento čas potrebné a nutné.“
Rytieri pochopili, že ich miesto už nie je pri kráľovi. Arnošt ešte v ten istý deň išiel za kráľom:
„Karol, dostal som príkaz preniesť okrúhly stôl do môjho domu. A urobím to hneď.“
Kráľ iba prikývol.
Okrúhly stôl bol veľký a bolo ho treba opatrne rozobrať. Trvalo to nejaký čas, ale snažili sa to urobiť čo najskôr. Keď stôl previezli, jeden po druhom opúšťali zaslepeného kráľa.
Arcibiskup sa nakoniec vrátil do svojho domu v lese, aby tú spúšť nerestí, ktorú rozpútal zúrivý kráľ, nemusel vidieť. Beáte nič nepovedal. Vedel, že by ju Karlovo správanie bolelo. Ale o tom, že okrúhly stôl bude v jeho dome a že na to dostal príkaz, jej povedal.

Beáta jazdila so synmi na koňoch a skúšala maľovať farbami na plátno. Na Karlštejne bol jeden taliansky maliar a Arnošt ho často pozýval na návštevu. Zoznámil s ním Beátu a zdalo sa, že napriek jazykovým prekážkam si pri maľovaní celkom dobre rozumejú. V nádhernom prostredí hôr pribrala a skrásnela.
V jeden krásny letný deň prišla za Arnoštom:
„Arnošt, pozri, čo sa mi podarilo namaľovať!“
„Ukáž. Hm, to vyzerá ako môj portrét! Výborne, Beáta. Dobrá práca. Ale aj tak som si myslel, že prvý portrét bude podobizeň toho tvojho talianskeho majstra.“
„Prečo by som mala maľovať práve jeho? Veď on sa namaľuje aj sám. Vie to omnoho lepšie než ja.“
„Nevieš, prečo odmietol dnešné pozvanie?“
„Odmietol? Viem. Včera ma požiadal o ruku.“
„A ako to dopadlo?“
„Keď som mu povedala, že mám dvoch synov a pritom som nebola nikdy vydatá, zmrzol mu úsmev na tvári. Myslím, že moje odmietnutie mu potom prišlo celkom vhod.“
„Ty sa už nechceš vydať?“
„Po Karlových výčinoch ma chuť na vydaj úplne prešla.“
„Dozvedela si sa, čo vystrája?“
„On teraz niečo vystrája?“
A Arnošt jej rozpovedal akú morálnu spúšť rozpútal Karol. Beáta sa posadila na lavičku.
„Vedela som, že keď vypije viac vína ako znesie, je z neho násilník. Ale teraz sa musel načisto zblázniť!“
„Beáta, sľúb mi, že ho nepôjdeš krotiť. Dopadlo by to s tebou zle.“
„To by som musela byť blázon aj ja, keby som tomu šialencovi teraz išla do cesty. Ktovie, možno sa ešte umúdri. Ináč takýto kráľ bude pohroma pre túto krajinu.“

O dva dni prišiel na návštevu taliansky maliar Giovanni. Priniesol obrovskú kyticu ruží a chcel sa rozprávať s Beátou. Arnošt ho priviedol k nej do izby, v ktorej maľovala a odišiel.
„Vitajte, pane,“ prihovorila sa mu nemecky.
„Ďakujem. Pani Beáta, chcem vás ešte raz požiadať o ruku. Zobral by som si vás aj s vašimi dvoma synmi, ak budete súhlasiť,“ a podal jej kyticu. „Ja mám tiež nemanželské deti. Troch synov a dve dcéry.“
Giovanni jej rozprával o deťoch, o matkách svojich detí … Lenže Beáta nepočúvala. Premýšľala. Ak s ním odíde do Talianska, stratí sa síce z očí Karlovi, lenže bude štvanec aj tam. V Čechách je aspoň doma, pozná jazyk. Je tu jej miesto. A je tu niekto, kto jej je blízky – Arnošt. Len či bude o ňu ešte stáť? Od chvíle, čo jej ponúkol prácu i azyl si k nej nič viac nedovolil. Ani len letmý dotyk. Nič. Začínala pochybovať, že vtedy pri kráľovom odchode počula správne. Mala predsa horúčku. A nebolo to iba jej želanie? Musí si to vyjasniť. Najlepšie hneď! Keď Giovanni na chvíľku prestal rozprávať, ospravedlnila sa mu s úsmevom, že si ešte niečo musí súrne vybaviť a že za chvíľočku sa mu bude venovať.
Zišla po schodoch dole do haly. Tam sa od okna k oknu prechádzal Arnošt. Bol nervózny a zamyslený. Ani nezbadal, že stojí vedľa neho. Prebral sa z myšlienok až keď sa ho dotkla.
„Prepáč, Arnošt. Rada by som sa ťa opýtala na jednu vec,“ začala opatrne. „Vieš, ja som už nespala, keď si sa pozeral na kráľov odchod …“ zmĺkla a pozorovala Arnoštovu tvár. On sa strhol a ona vedela, že tie slová neboli jej prelud. Teraz pokračovala už naisto: „Teda sa ťa chcem spýtať, či sú tie slová ešte stále pravdivé?“ a napäto čakala na odpoveď.
„Ale ja som kňaz, ja si ťa nemôžem zobrať za manželku.“
„A keby si mohol, zobral by si si ma?“
„Áno. Aj hneď …“
„Ďakujem ti, Arnošt. Už viem akú odpoveď dám Talianovi!“ radostne zvolala a vybehla hore po schodoch. Arnošt sa za ňou pozeral. Hore sa ešte tanečne otočila, pohodila hlavou, usmiala sa na neho a vošla do izby.
Zakrátko vyprevádzala dole do haly Taliana. Giovanni odišiel, dokončil svoju prácu na Karlštejne a viac sa u Arnošta neukázal …

Ešte v to popoludnie, keď Giovanni odišiel, poslal Arnošt slúžku do záhrady. Zakrátko sa vrátila a niesla ešte väčšiu a krajšiu kyticu než ráno Beáta dostala. Len čo ju Arnošt dostal do rúk a slúžka odišla, schádzala Beáta po schodoch. Arnošt počkal kým zíde a potom pristúpil ku nej, podal jej kyticu a spýtal sa:
„Beáta, vieš, že oficiálne si ťa zobrať nemôžem. Chceš napriek tomu so mnou žiť ako moja žena?“
„Chcem, Arnošt. Aspoň nemusíš uzatvárať nejaké hlúpe politické manželstvá.“
Obaja sa usmiali. Potom sa Beáta priblížila k jeho tvári a pobozkala ho …

Karol hýril asi rok. Lenže v opíjaní a nerestiach nenachádzal uspokojenie. Práve naopak – hlas svedomia sa mu ozýval zo dňa na deň hlasnejšie a nástojčivejšie. A najhoršie bolo to, že sa pred ním nedalo nikam ujsť. Už sa nemohol ani len pozrieť na seba v zrkadle, lebo svedomie sa hneď ozývalo:
„Pozri sa, Karol, na svoju tvár! Vidíš ako vyzerá po prehýrenej noci?! Páči sa ti to?! Čo si urobil so zverenou ti hrivnou?! Premenil si ju na prach! A na prach sa mení aj tvoja duša, Karol! Spamätaj sa, kým je ešte čas! Načo ti bol ukázaný obraz z Výšin?! Nato aby si jeho pozemskú podobu znesvätil svojím životom?! A čo si urobil so ženou, s ktorou si ten obraz smel zhliadnuť?! Mal si si ju zobrať za právoplatnú manželku aj pred svetom! Čo si však ty urobil?! Zničil si jej srdce, okradol si ju o všetko a ešte si si z nej urobil väzňa, Karol! Tvoja vina je veľká, veľmi veľká! Kajaj sa, hriešnik, a naprávaj, čo si pokazil! Na tvojich cestách zostáva po tebe len zúfalstvo a plač! Karol, čo si urobil s tým, čo Boh milostivo poručil do tvojich rúk!!!“
V jedno ráno to už Karol nevydržal. Rozohnal hýriacu spoločnosť, hrad zavrel a konečne začal pracovať. Prvé, čo chcel napraviť, bola jeho vina voči Beáte. Lenže nemal ani tušenie, kde by mohla byť. Potom si spomenul na Arnošta a nechal jej u neho list.
Arnošt hneď odovzdal zapečatený list Beáte. A ona čítala:
„Milá Beáta, ak mi môžeš odpustiť, prosím Ťa, urob to. Chcem Ťa odškodniť za všetko, čo som Ti spôsobil. Tvoje deti chcem uznať za svoje a taktiež odčiniť to, že som sa o ne nestaral. Ak môžeš, príď za mnou na Pražský hrad. Dávam Ti svoje slovo, že Ti neublížim a ako slobodne prídeš, tak slobodne môžeš aj odísť. Prosím Ťa, príď čo najskôr, lebo svedomie mi nedovolí spať. Karol.“
Mlčky ho odovzdala Arnoštovi a on si ho tiež prečítal. Potom sa spýtal:
„Čo urobíš?“
„Pôjdem za ním.“
„Nebojíš sa, že ti ublíži?“
„Nie. Počula som, že to s nápravou naozaj myslí vážne. Pôjdem hneď zajtra.“
„Nehnevaj sa, ale po tom ako sa k tebe zachoval, mu neverím ani slovo.“
„Arnošt, ale ja mu verím. Musí ho veľmi hrýzť svedomie, keď sa odhodlal urobiť takýto krok.“
„Beáta, ja si najprv overím, či ťa tam môžem pustiť.“
„Toto isté tvrdil aj Karol a potom mal dôvod na to, aby ma väznil. Arnošt, nerob to. Pôjdem za ním. Ak sa do večera nevrátim, choď za Orlíkom a až potom na neho udrite, skôr nie. To je všetko, čo ti môžem povedať. Ráno idem do Prahy. Sama. Ty sa postaraj o deti.“
Arnošt neodporoval. Bál sa síce o ňu, ale veril jej istote. A tak Beáta na druhý deň prišla za kráľom. Karol nečakal, že sa tam objaví tak skoro. Ale potešil sa a pozval ju do svojej pracovne.
„Sadni si, Beáta. Som rád, že mi dôveruješ. Všetky potrebné listiny mám už pripravené. Popodpisujem ti ich,“ a hneď ich bral, podpisoval a podával jej ich. Beáta si každú jednu listinu prečítala a zostala prekvapená. Synovia dostali listinu, kde Karol uznal svoje otcovstvo, dal jej vyplatiť zameškané výživné v takej výške, že každému z nich mohla kúpiť aj tri prepychové domy v Prahe. A na záver ju čakalo veľké prekvapenie. Karol ju odškodnil naozaj kráľovsky za to, že kvôli nemu ju jej vlastný otec vydedil. Poručil jej panstvo neďaleko Prahy aj so zámkom. A navyše ročnú rentu, aby nikdy nebola v núdzi. Ročnú rentu priznal aj svojím synom, a to až do času, kým sa nedokážu živiť sami. Zmohla sa len na chabé: „Ďakujem,“ a chcela odísť.
„Neodchádzaj, to ešte nie je všetko. Predpokladám, že teraz žiješ s Arnoštom …“
Prikývla.
„Nechcela by si sa ku mne vrátiť?“
„Nie, nechcela. Žila som s tebou dosť dlho, Karol. Ďakujem, stačilo!“ ohradila sa dosť prudko.
„Dobre, túto tému teda necháme tak. Rád by som ťa poprosil, aby si mi znovu pomáhala. Lepšieho kastelána ako si ty, som za celý život nemal. To je pravda, nie poklona,“ usmial sa.
„Dobre, Karol. Ale platiť ma budeš načas a ak mi doplatíš ešte to, čo mi dlhuješ, môžem nastúpiť aj zajtra.“
Karol sa usmial, z kopy na stole vytiahol ešte jednu listinu. Podpísal ju a podal jej ju:
„Prepáč, skoro som na to zabudol …“ potom siahol ešte pre jednu do pripravenej kopy, podpísal aj tú a podal jej ju so slovami: „To je pre Arnošta. Môžeš mu to odovzdať?“
„Áno,“ odmlčala sa. Po chvíľke sa spýtala: „To odškodňuješ všetky svoje nemanželské deti alebo ti svedomie ťažia iba tie moje?“
„Všetky, pokiaľ ich dokážem zistiť.“
„Dobre, Karol. Kedy mám nastúpiť?“
„Dohodni sa s Arnoštom. Budem rád, keď to bude čo najskôr.“
„Karol, idem. Lebo ak neprídem do určitého času, príde Arnošt a bude veľmi nepríjemný. Prídem hneď ako budem môcť,“ vstala a chcela vykročiť ku dverám. Karol si však zastal oproti nej. Pohladil ju po tvári a ešte raz sa opýtal: „Naozaj sa nevrátiš?“
„Nie, Karol. Čakám Arnoštovo dieťa. Ty by si sa určite tak dobre oň nestaral ako sa staral Arnošt o tvojich synov,“ odpovedala mu a bez pozdravu odišla.
Cestou domov stretla Arnošta na koni.
„Už som sa o teba bál. Neublížil ti?“
„Neboj sa, nič sa mi nestalo. Karol si naozaj vykupuje svedomie. Odškodňuje všetky svoje nemanželské deti. Nahradil mi vydedenie, zaplatil mi to, čo mi dlhoval a tebe poslal nejakú listinu,“ zastavila koňa a podala mu zvitok.
„Čo je to?“
„Neviem. Je to pre teba. Ja som to nečítala. Mala som ti to iba odovzdať.“
Arnošt rozvinul písmo a čítal. Potom jej povedal:
„Karol sa rozhodol, že mi daruje ten svoj dom v Prahe. Nevieš čo sa mu stalo?“
„Vravím ti – vykupuje si svedomie. Asi ti ho dáva ako odškodnenie za to, že si sa ujal jeho detí. Navyše mi navrhol aby som mu naďalej robila kastelánku.“
„A ty?“
„Prijala som.“
„Ty sa chceš k nemu vrátiť?! A po tom všetkom?“
„Chcem sa vrátiť iba ako zamestnanec, ktorému kráľ ponúkol prácu. Rozumieš?“
„Nerozumiem. Ako ho poznám, bude si k tebe dovoľovať.“
„Nebude, pretože ja mu to nedovolím.“
„To už nebudeš pracovať pre mňa?“
„Arnošt, napísanie kázne pre teba je otázkou dvoch, možno troch hodín. A čo celý týždeň? Nedokážem byť nečinná. Musím niečo robiť.“
„Aj tak sa mi to nepáči.“
„Arnošt, Karol sa naozaj zmenil. Muselo sa mu niečo stať. Neviem, čo to bolo, ale za celý život som ho nevidela v takej pokore ako dnes.“
„Len aby mu to aj vydržalo!“
„Arnošt, tvoja každá druhá kázeň je o odpúšťaní, tolerancii a o návrate márnotratných synov a dcér. Ukáž, že aj ty vieš odpúšťať a nielen o tom rozprávať.“
„Beáta, ja neverím, že z vlka sa zázrakom stane baránok!“
„Ale skúsiť by si to mohol.“
„A nevedú ťa ku Karlovi citové dôvody?“
„Viem, že je v ňom ešte veľa dobrého,“ potom sa pozrela na Arnošta a v tvári mu videla obavu. „Nemusíš sa báť. Ja sa už k nemu nevrátim. Teda ako žena už nie. Tu,“ ukázala si na hruď, „mám takú … závoru. Tá mi to nedovolí.“
„A ako to chceš urobiť?“
„Kúpim si od teba späť ten môj dom v Prahe. Zoberiem deti a budem bývať v meste. Ak chceš, môžeš bývať v tom dome, ktorý ti dal kráľ. Bola by som veľmi rada, keby si tam so mnou bol,“ usmiala sa na neho.
Arnoštovi jej rozhodnutie nebolo po chuti, ale nebránil jej. Presťahoval sa do kráľovho domu a Beáte daroval späť ten jej. Každý deň prichádzali do hradu ku kráľovi a spolu sa vracali späť. Bývať na hrade odmietli.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…