Kráľ sa chodil každý deň pýtať, ako sa má. Len potajomky sa na ňu pozrel, tak aby ho ona ani náhodou nevidela a opäť odchádzal. Arnošt bol však pri nej stále.
V jedno ráno otvorila Beáta oči. Pri jej posteli nebol nikto, len zo susednej izby ku nej prenikali slabé slová:
„… Arnošt, prosím ťa, stráž ju a nedovoľ jej ujsť. Za chvíľu odchádzame do Bacharachu. Daj mi na ňu pozor, aby neurobila nejakú hlúposť.“
„Dobre, Karol, choď. Budem neustále pri nej, to jediné ti môžem sľúbiť. Šťastnú cestu.“
Kráľ potom odišiel a Arnošt sa vrátil k jej posteli. Zobral jej obklad z čela, namočil ho, vyžmýkal a znovu jej ho priložil na čelo. Beáta ležala a oči mala privreté.
Arnošt sa zamyslený prechádzal po izbe. Občas sa pozrel cez okno, potom podišiel k Beáte, chytil ju za ruku, aby zistil, či má teplotu. Potom išiel znovu k oknu. Naraz spozornel. Na nádvorí sa zhromažďoval svadobný sprievod a Arnošt si nahlas povzdychol:
„Hlupák Karol! Načo mu je ďalšia žena, keď sa nakoniec aj tak vždy vráti k Beáte … Ale ona aj tak musí od neho odísť … Ja ju mať doma, tak sa od nej ani nepohnem …“
Kým neutíchol hluk pod oknami a sprievod nevyšiel z hradu, Arnošt sa prechádzal, ale už mlčal. Beáta všetko počula, ale tvárila sa, že spí. Tak Arnošt ju ľúbi, to jej podľa jeho slov bolo úplne jasné. Preto sa vždy červenal, keď prechádzala okolo neho. Vždy jej pomáhal, sprevádzal a ochraňoval ju a dokonca si získal aj jej synov. A napriek tomu, keď ho Karol požiadal, aby ju išiel prehovárať po každom jej úteku, Arnošt išiel a vždy ju priviedol Karlovi. Bol by takej oddanosti schopný aj zhýčkaný a sebecký Karol? Pri tejto predstave sa musela v duchu usmiať. Karol by každú takúto situáciu zneužil pre seba. V tom vedel veľmi dobre chodiť! Citové balady s lutnou, piesne a básne o láske … Veď študoval slobodné umenia! A ona za celé tie roky videla na Karlovi len to krásne. Videla v ňom básnika, trubadúra, nežného a milujúceho muža. Jeho sebeckosť, rozmaznanosť, ctibažnosť a chamtivosť po moci a cudzích územiach, jeho záletníctvo – nad tým všetkým vždy privierala oči. Keď sa náhodou niektorá z týchto vlastností predrala na povrch, snažila sa na ňu veľmi rýchlo zabudnúť. A tým mu vôbec nepomáhala, ale práve naopak, neúmerným odpúšťaním jeho chyby iba pestovala. Mala od neho odísť už dávno. Ale teraz odíde a už sa k nemu nevráti! Nie je hodný toho, aby kvôli nemu umierala! Odíde aj za cenu, že bude niekde slúžkou!
„Už ste sa zobudili?“ milo sa jej opýtal Arnošt, keď videl jej otvorené oči.
Usmiala sa na neho a posadila sa.
„Vy ste plakali?“ začudovane sa opýtal, lebo nepočul ani len vzlyk.
Beáta si siahla rukou na tvár. Naozaj ju mala mokrú.
„Ja neviem … Asi … Arnošt, kráľ už odišiel?“
Myslel si, že ju to zlomí a smutne prikývol.
„To je dobre. Arnošt, prosím vás, pomôžte sa mi odtiaľto dostať. Keď sa vráti Karol, urobí znovu zo mňa svojho väzňa. Tú horúčku som dostala zo zúfalstva, lebo ma tu zamkol. Povedala som mu, že od neho odchádzam. Nechcem tu už žiť! Nechcem už žiť s ním. Klamal ma už dosť! Vždy len sľuboval a nič nedodržal. Pomôžete mi?“
Arnošt si spomenul na slová, ktoré boli hovorené k Beate z výšin a prikývol.
„Nespomínal vám kráľ, kedy sa vráti?“ spýtala sa.
„Odhadujem, že asi tak za dva-tri týždne.“
„Dovtedy musím zosilnieť. Teraz by som sa na koni neudržala. Nepriniesli mi nejaké jedlo, už som veľmi hladná.“
Arnošt sa usmial. Ak Beáte chutí jesť, čoskoro bude dobre. A tak počkal, kým sa naje.
„Kam by ste chceli ísť?“
„Hocikde. Tohto hradu mám už plné zuby!“
„Máte nejaké peniaze?“
„Žiadne. Karol mi ešte stále nevyplatil posledné dva roky služby. Keď som si výplatu pýtala, odmietol. Vedel, že už by som sa sem nevrátila. Tak ma chce držať vo svojej moci. Vie veľmi dobre, že iné prostriedky nemám. Moment! Veď ja mám v Prahe dom! Predám ho a budem mať peniaze!“
„A kde budete bývať?“
„Hocikde, len v tomto zlatom väzení nie!“
„Ak budete chcieť, môžete znovu pre mňa pracovať. A bývať aj s deťmi budete tiež tam. Pokiaľ viem, kráľ o tom dome nevie.“
„Nebojte sa, nepovedala som mu o ňom. Doteraz nevie, kde som bola. Kedy odchádzame?“
„O dva-tri dni. Pravda, ak sa budete na to cítiť. Dnes pošlem sluhu, aby pripravil môj dom pre vás. A ten váš pražský dom od vás kúpim. Keď ho už nebudete vlastniť vy, kráľ mi predá aj ten svoj. Takže sa pripravte. A pripravte aj deti. Zvládnete to.“
„Arnošt … ale ja sa nedostanem cez hradnú bránu. Karol dal taký príkaz strážcom …“
„Nebojte sa,“ usmial sa arcibiskup, „na to mám svoje prostriedky ja.“
„A čo moje deti?“
„Pred tým, ako odídeme, pripravíte si svoje veci. Tie poodnášam po malých častiach počas dní, kým sa budete zotavovať. Najprv odídeme my dvaja a na druhý deň sa vrátim pre vaše deti sám. Nebude to nič nezvyčajné. S vašimi chlapcami chodievame veľmi často jazdiť. Vy počkáte na nich na arcibiskupstve. No a potom pôjdeme ďalej.“

O pár dní skoro ráno všetci štyria opustili Prahu. Útek sa vydaril podľa plánu. Arnošt priviedol chlapcov a neďaleko mestskej brány sa k nim pridala aj Beáta prezlečená za mnícha na oslovi. Potom ich viedol von z mesta, smerom ku Karlštejnu. Tam v krásnom prostredí hôr stál jeho veľký tichý dom, ktorý poznali.
„Sluhom som povedal, aby vás poslúchali, že ste aj s deťmi mojimi hosťami. Teraz sa vrátim do Prahy.“
„Prečo sa chcete vrátiť? Veď kráľ tam nie je. Máte nejakú súrnu prácu?“
„To nie.“
„Prečo nechcete zostať s nami tu, vo vašom vlastnom dome? Veď celý čas, kým som bola chorá, ste sedávali pri mne. Bojíte sa ma?“ s obavou sa ho spýtala.
„Nie, to nie. Nebojím sa vás. Chcem vás nechať oddýchnuť. Aby ste mohli v kľude na Karla zabudnúť.“
„Už som zabudla, Arnošt. Už nie som ochotná sa prispôsobovať novým politickým situáciám, robiť miesto jeho manželkám, tolerovať jeho početné milenky. Dosť! Moja trpezlivosť má svoje medze. A on ich prekročil. Čakala som, že sa zmení, ale on sa meniť nechce.“
„Rozhodli ste sa naozaj pevne?“
„Áno. Rozhodla som sa už predtým, ako ma Karol uväznil. Arnošt, prosím, zostaňte.“
A Arnošt zostal a na dlho sa do Prahy nevrátil. Beáta si potrebovala vyliečiť ubolenú dušu. A tak sa celý čas venovala synom. Učila ich strieľať z kuše a šermovať. Arnošt sa najprv len prizeral, potom sa osmelil a pridal sa ku ním aj on. Pomáhal Beáte vo výučbe a ukázalo sa, že je veľmi šikovný jazdec, strelec i šermiar. Ale odkedy bol arcibiskupom, tieto znalosti nepotreboval. Vo štvorici chodili na lov jarabíc či zajacov a potom si ich opekali. Obaja učili chlapcov čítať, písať i rátať. Rozprávali sa s nimi latinsky i nemecky a chlapci sa rýchlo a dobre učili. Medzitým, kým sa chlapci sami hrávali vonku, Arnošt s Beátou sa spolu prechádzali alebo sedávali a rozprávali sa. Beáta potom písala Arnoštovi kázne o všetkom tom, čo bolo treba v ľuďoch zmeniť k lepšiemu. A pomáhala mu aj v inej práci. Tak ubiehal čas.

Karol sa po sobáši vrátil späť do Prahy. Beátu už na hrade nenašiel. Cítil, že tento raz od neho odišla úplne. Zrazu cítil prázdnotu a bezmocnosť. Vedel, že ju potrebuje na každom kroku a vedel aj to, že ju jedinú vždy ľúbil a ľúbi. Nevedel, kde ju má hľadať, ale tušil, že jej v odchode pomohol Arnošt. A vtedy sa opäť prebudila jeho márnomyseľnosť a pýcha.
Arnošt chodil občas do Prahy a tak videl, že Karol v bezmocnosti vo vnútri duše zúri. Zúril aj pre to, že si Beáta dovolila so sebou zobrať aj deti. Hoci mu na jeho nemanželských potomkoch nezáležalo, týchto dvoch bol ochotný použiť ako rukojemníkov na to, aby prinútil Beátu k návratu. Lenže to mu nevyšlo. Vedel, že Beátu nepriláka ani na šperky, ani na majetok, ani na peniaze. Po dlhom čase si musel priznať, že prehral.
Keď Arnošt videl, že Karla prešla najväčšia zlosť, šiel za ním.
„Karol, Beáta mi pred odchodom predala svoj pražský dom. Chcem od teba kúpiť ten tvoj, ktorý s mojím susedí.“
„Takže ty si jej pomohol v úteku?!“
„Daroval som jej slobodu, o ktorú si ju ty, Karol, okradol. Nezaplatil si jej ani za prácu a zneužíval si to, že nemá prostriedky. Tak mi ten dom predala. Ten si jej zabudol ukradnúť.“
„Tak ja som ju o všetko okradol?!“
„Presne tak. Vedel si, že ju otec vydedil. Vedel si aj to, že okrem svojej práce sa inak živiť nemôže. A vedel si aj to, že ťa nikdy nezapredá. Ako si sa jej odmenil ty?! Namiesto toho, aby si jej nahradil všetko o čo prišla aspoň ako vďaku za to, že ti niekoľkokrát zachránila život, uväznil si ju a niekoľkokrát si ju skoro zabil! Netvár sa tak nechápavo! Keby ti na nej záležalo, mohol si si ju zobrať za ženu. Ale ty si dal prednosť zväčšovaniu územia tvojej ríše! Zapredal si ju! A nevidel si, že ona umiera iba kvôli tebe! Hanbi sa, Karol! A teraz mi predáš tvoj dom! Aj tak ti je nanič, keď tam Beáta nebýva.“
„Nepredám ti ho, Arnošt. Zradil si ma! Žiadal som ťa, aby si ju strážil a nedovolil jej ujsť. Sľúbil si mi to a potom si jej pomáhal na úteku. A vieš aj to, kde sa skrýva! Povedz mi, kde je!“
„Nezradil som ťa, len som nevedel ako s ňou zaobchádzaš. Keď som sa to dozvedel, musel by som byť z kameňa, aby som ťa ešte poslúchal! Viem, kde je, ale nepoviem ti to. Tento raz by sa ti mohlo podariť skutočne ju zabiť!“
„A kde sú jej deti?“
„Odkedy sa ty zaujímaš o jej deti? Nie sú to tak náhodou aj tvoje deti?!“
„Arnošt, najradšej by som ťa zabil!“
„Ver mi, Karol, že ja teba tiež! Tak predáš mi ten dom?“
„Nie!“
„Dobre, Karol. Keď zistíš, že ten dom ti je nanič, daj mi vedieť. Porúčam sa,“ Arnošt sa uklonil a odišiel.

Arcibiskup zostal niekoľko dní v Prahe. Bál sa, že kráľ ho dá sledovať, aby zistil, kde je Beáta. A tak sa dopočul a aj videl, čo začal kráľ stvárať. Karol sa začal opíjať a spával s každou ženou, ktorú stretol, nehľadiac na svoju novú manželku.
V ten deň sa stretli rytieri okrúhleho stola u Arnošta. Prišli sa poradiť, čo majú robiť. Na túto morálnu spúšť sa nemohli pozerať a s kráľom sa nedalo pohnúť. Tvrdohlavo a slepo vystrájal. Chcel sa tým pomstiť Beáte. Dovtedy len on opúšťal podľa rozmaru svoje milenky. Lenže Beáta opustila jeho. A jeho obrovská pýcha to nemohla zniesť, zaslepila ho a zakryla v ňom všetko to, čo bolo dobré.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…