[hidepost=0]

Čo také spriada sa v Chvíli tejto vo Stvorení?
A čo z toho všetkého je s Ním v Súznení?…
Spriadajú sa Nitky našich Konaní
veď môžu slobodne. Nič im nebráni.

Zapriahajú sa oni v Súkolesí Božom,
si s ním súladný?… A či pod Nožom?
Dával si si vôbec Otázku takú?…
Či by si vošiel radšej na Mláku?…

Takto sa ti vodí, takto sa ti čaká
Ľudstvo keď blúdi a aj sa ľaká…
Lebo cíti ono Neistotu veľkú,
potáca sa. Pôdu pod sebou má tenkú.

Chodí po Zemi, hmýri sa Časom
čosi ho zabolí, vyššie nad Pásom.
Duša v tom Tele na Chvíľu žeby sa ozývala?
Čosi z nej prebúdza sa. Z Nepokoja povstala.

Čosi ju ťahá tam, kde Domov je svetlý
pamätá si ona Čistotu tých Nív?…
Ľahkosťou Bytia je ona sprevádzaná …
Pamätáš? Vnímaš?… Bola si milovaná!

Bola?… A už to nie je?…
Čo myslíš? … Duša sa zasmeje.
Semiačko Spomienky v nej sa zmnožuje
v Okamihu Chvíle si ono ľubuje.

Pekné je hrejivé, netúži byť samé.
V Zmnožení cíti sa byť vrelo milované.
Lebo tak môže tiecť ku Dušiam mnohým,
tešiť sa z Radosti, sýtiť si v nej Vlohy.

Veď takto to od Vekov už dlho byť malo
že len v Ľúbosti by všetko zmocnievalo.
Pamätáš Človek, ty Čiastočka vo Stvorení
že len vo Vnorení s Ním si v Súzvučení?…

Skrásnievaj v sebe, vyčír čo máš,
v Ľahkosti len nech už sa povievaš.
Duch tvoj nech Túžbou len letí,
vyššie a vyššie. Nech Svetom svieti,

Prianie jeho, Túžba aj Iskierka spolu:
Pokiaľ si s Ním vedno, Temno má Smolu!

[/content_control]