Matka pritúlila k sebe Dieťa,
schúlilo sa v Náruči jej.
Našlo tam Úkryt pre seba,
pre Dušu Bezpečie, Ochranu i Mier.

Pod ochrannými Krídlami jej Hladenia,
Duša Dieťaťa zmĺkne… prejde do Stíšenia,
aby v jej Nehy plnom Bezpečí,
Duch zmocnie v tom, aj dosvedčí,

že krásne je cítiť Lásku pri sebe,
prelínať, vtekávať sa s ňou v sebe.
Nechávať ten Lúč hladivý
zmocnievať, vyvinúť do Sily,

čo v Dieťati hojnou Mierou sa rozhorí,
do Nepohody ono ním sa vystrojí.
V Chvíľu pravú keď zaznie Pravdy Tón:
JE s tebou stále! Keď si v Práve, aj keď máš na mále.

Keď horíš Odhodlaním v Búrke Hnevu spravodlivého,
aj keď sa brániš od Nárazov Zlosti, Nenávisti, zlého,
hoc nezadal si Podnet. No iný v Podnete tom nezaostal.

Keď Život prevedie ťa cez Rôčky do Rokov,
keď vymeníš si s Otcom Výšku, Silu, Prorokov.
Keď Pravdu začneš hľadať, bo nedá sa ináč,
do Prílivov Odvahy, Sily budeš sa s ňou prelínať.

No tu, na tejto Zemi, nedá sa ináč,
než v Zdolávaní seba po troške s ňou sa míňať.
Zmocnievať na tom, čo zhora je chcené,
bude tak v tebe, Muž, NÍM podporené.

Pritečie tak k tebe Odvaha i Láska.
Nevadí, že s nimi pribudne i Vráska.
Hlavné je, že spoznávať budeš Hodnoty,
čo podporia Dušu, vymetú Ducha Driemoty.

Spoznáš, čo robiť máš. Prečo si tu, na Zemi
kam smerovať máš. Prečo nesmieť byť nemý,
keď Pravdu krivia, Neprávosti hlásajú,
Slová prekrúcajú, Povrchnosťou mávajú.

Nemôžeš vtedy byť nečinný,
byť ako niektorí… Ja nič! Ja som bez Viny!
Vieš dobre, odkiaľ Odvaha tvoja vtedy pramení.
Odhodlanie v tebe v Skutok sa už premení.