Ráno už čakali nastúpené pážatá a páni z dvora na panovníka. Mali pripravené kuše i tulce so šípmi. Neďaleko nich netrpezlivo erdžali kone a pobehovali psy.
Prišiel Václav. Rozhliadal sa okolo seba, akoby niekoho hľadal, a potom nespokojne povedal:
„Na poľovačku som pozval aj jednu dámu. Vraj veľmi dobre jazdí a strieľa. Aspoň tak som počul. Ale dochvíľnosť zrejme nie je jej silnou stránkou, keď nechá na seba čakať!“
Vtedy podišlo k nemu jedno páža:
„Pane, tá dáma sa chce ospravedlniť, že ako žena sa na poľovačku nehodí a namiesto seba poslala mňa.“
Páža sa s úsmevom uklonilo a Václav spoznal tie oči.
„Takže ospravedlniť. Dobre, ospravedlňujeme jej neprítomnosť. Aké je vaše ctené meno?“ uškrnul sa.
„Blažej, pane.“
„Dobre, Blažej. Dnes musíš namiesto svojej panej ukázať čo vieš ty. Súhlasíš?“
„Áno, pane, rád,“ páža sa opäť uklonilo.
Václav dal pokyn. Honci zobrali psov a panstvo na koňoch ich nasledovalo. Panovník si neodpustil pohľad na Blažeja, ladne vysadajúceho na konský chrbát. Opäť sa spokojne usmieval a prikázal:
„Blažej, budeš mi robiť sprievodcu!“
„Áno, pane,“ odpovedalo páža a držalo sa v jeho blízkosti.
Cestou do lesa ho Václav nespúšťal z očí. Skutočne, páža jazdilo majstrovsky. S koňom si rozumelo len dotykom, rukami ho ani nemuselo viesť a kôň poslúchal svojho jazdca. Prišli na lesnú čistinku. Tam na pokyn hlavného lovmajstra zastali a čakali na ďalšie príkazy.
Nad lesom zakrúžil jastrab. Potom, len čo zbadal nebezpečenstvo, vyletel vysoko do výšky. Václav ukázal hore a povedal:
„Blažej, trúfneš si zostreliť toho vtáka? Ja si však myslím, že je už dosť vysoko a asi sa ti to nepodarí.“
„Skúsim to, pane,“ odvetilo páža a už cielilo kušou do výšky. Ozval sa tichý šum a zasiahnutý vták spadol priamo pred panovníkovho koňa. Lovmajster ho zdvihol a ukázal trofej Václavovi.
„Dobrý zásah, milý priateľ. Priamo do srdca. To zviera vôbec netrpelo.“
„Tak je to správne, pane. Zvieratá, nesmú zbytočne trpieť.“
„Dobre, Blažej. Teraz necháme poľovníkov, aby oni ukázali, čo dokážu. Ty si už dokázal dosť.“
Václav kývol na hlavného lovmajstra, ten znovu podišiel k nemu a vypočul si tiché pokyny. Prikývol a ujal sa vedenia poľovačky. Ukázal pánom smer lovu a viedol ich dopredu. Václav s Blažejom zaostali, až úplne osameli. Potom Václav otočil koňa úplne opačným smerom a kývol na Blažeja. Blažej pricválal a ďalej išiel popri panovníkovom boku. Neponáhľali sa, práve naopak – išli takmer krokom a celou cestou sa rozprávali o prírode, o zvieratách, o ľuďoch i o dvore. Takto prišli k malej poľovníckej chatke. Václav zoskočil z koňa a na jeho pokyn ho nasledoval aj Blažej. Kone priviazali o stromy v blízkosti chaty a vošli dovnútra.
V chatke boli dve miestnosti. V prvej bol stôl, lavica a niekoľko stoličiek. Bol tam i krb, kde sa v prípade dažďa alebo zimy dalo prikúriť. V druhej miestnosti bola široká posteľ, postlaná kožušinami ulovených zvierat. Takisto tam bol krb s pripraveným drevom. Pravdepodobne tu prespávali poľovníci zo dvora, keď ich v horách zastihla noc.
Na stole bolo pripravené jedlo: chlieb, niekoľko pečených jarabíc, víno, nejaké ovocie. Bola pripravená i voda na pitie i umývanie.
Václav ukázal rukou na lavicu: „Sadnite si. Určite budete hladná.“
„Ďakujem, pane, máte pravdu. Ale myslím si, že jarabice sú chutnejšie teplé.“
„Teplé? Ako by ste to chceli urobiť?“
„Jednoducho. Skúste rozložiť oheň kým sa vrátim.“
Václav sa začudoval. On, panovník, má rozkladať oheň? Doteraz mal na to sluhov. Nuž ale čo muž neurobí kvôli žene – Václav oheň rozložil. Práve vtedy sa vrátila Blažena a niesla dva ražne z lipového dreva. Na každý napichla jednu jarabicu. Jeden ražeň podala do rúk Václavovi a druhý natiahla nad ohnisko a pomaly s ním otáčala. Václav sa najprv pozeral a potom začal robiť to isté.
„Takto si ich zvyknente opekať s tým vaším priateľom?“
„Áno, pane. Lov je zvyčajne celodenná vychádzka a človek predsa nemôže byť hladný. Naučil ma to Řehoř. Ale už by sme mali jesť, lebo nám to zhorí.“
Kým jedli, neodpustil si Václav niekoľko zvedavých otázok.
„Vie váš otec o tom, kto s vami chodí na lov?“
„Nie. Nikdy sa totiž na to nepýtal. Bol rád, že sa o potravu starám ja a nie on.“
„Aký je váš priateľ?“
„Myslím si, že taký by mal byť každý muž. Je smelý a odvážny, a pritom jemný a nežný. Dokáže hrať na lutne a nádherne spieva. Je učiteľ, učí tam u nás deti. Ale žiadny opis nevytvorí správny obraz, bolo by lepšie, keby ste ho poznali. Je priamy a otvorený. Takých ľudí by mal mať každý kráľ okolo seba. Žiaľ, kráľov obklopujú úplne opační ľudia, a to je škoda.“
Václav počúval a nalial si do pohára víno. Chcel naliať aj Blažene, ale ona odmietla:
„Pane, je teplo a víno opája zmysly. Cez deň by sme mali piť radšej vodu.“
Václav sa tváril akoby jej poúčanie ani nepočul. Vypil plný pohár. Potom i druhý i tretí. Oči sa mu začali lesknúť a dostávali nebezpečný výraz. Blažena zacítila nebezpečenstvo. Vstala a chcela ujsť, ale on sa za ňou rozbehol a chytil ju priamo vo dverách.
„Milá slečna, mladé dámy, ktoré prídu na dvor, skôr či neskôr skončia v posteli panovníka alebo iných veľmožov. To ste nevedeli?“
Posmešný tón v jeho hlase ju popudil viac, než jeho opovážlivosť.
„Neprišla som na dvor preto, aby som s kadekým spávala!“ odsekla mu.
Václav sa smial a dovoľoval si čoraz viac. Blažena cúvala stále ďalej až ju zastavil kút. Zacítila, že ju niečo tlačí do chrbta. Rukou nahmatala – palicu. Poriadnu hrubú pastiersku palicu. Odsotila ho a udrela ňou po chrbte. Václav prekvapene odskočil a ten krátky okamih jej stačil. Zaútočila na neho a uvoľnila si cestu ku dverám.
„Za toto mi zaplatíte!“ zasyčal na ňu zlostne z kúta.
„Kedykoľvek. Ale v posteli to nebude! Hanbite sa, vaše správanie je nehodné budúceho kráľa! Nie je hodné ani len obyčajného muža!“ odsekla a dôstojne vyšla z chaty. Odviazala si svojho koňa a vrátila sa do hradu. Václav zostal v chate sám prekvapený, ponížený, zlostný a zbitý.
Na druhý deň čakala Blažena v ženských šatách v predsieni kráľovej pracovne. Václav sa však tváril, že ju nevidí a nechal ju tam stáť. Prišlo poludnie a z pracovne vyšiel jeho pobočník Jiří.
„Pane, myslím, že panovník dnes asi nebude potrebovať moje služby,“ prihovorila sa mu milo Blažena. „Preto počkám vo svojej komnate, ak by náhodou niečo potreboval. Buďte taký dobrý a povedzte mu to.“
Jiří prekvapene zaklipkal očami a zdalo sa mu, že zle počuje. Takúto drzosť má odkázať budúcemu kráľovi? Chcel protestovať, ale Blažena tam už nebola. Pokrčil plecami – nakoniec, nech si to budúci kráľ vybaví sám. Prijal tú ženu namiesto úplatného pisára? Prijal. Tak nech sa nečuduje. A odkaz odovzdal.
Václava dobre že neporazilo! Tak kto je tu panovník?! Ona alebo on?! Toto jej naozaj nedaruje! Nielenže ho zbije ako malého chalana, ale ešte si dovolí aj odísť a nechávať mu takéto odkazy!
„Jiří, choďte za ňou a priveďte mi ju sem!“
Jiří priviedol Blaženu a Václav ho nervóznym pokynom prepustil. Kým sa vrátili, vyprchala z neho tá najväčšia zlosť, ale nevrlosť ho ešte neopustila.
Blažena to vycítila a v duchu sa pousmiala, rátajúc s tým, že bude vyhostená. Uklonila sa a smelo pozrela panovníkovi do očí.
„Viete, na čo som si vás nechal zavolať?“ opýtal sa hneď.
„Po tom čo sa stalo, ma asi vyženiete,“ pokojne odpovedala.
Václav sa jej prekvapene pozeral do očí a pomyslel si: „Tak toto by sa ti teda hodilo. Ani náhodou!“ a nahlas povedal: „Nie, nevyženiem vás.“
„Tak teda, čo so mnou urobíte? Dáte ma katovi?“
„Katovi?“ ešte viac sa začudoval. Nemal rád kata, mučenie sa mu protivilo a keby mohol, zakázal by ho. Keby mohol… Okrem toho, keby to urobil, roznieslo by sa po celej Morave i Čechách, že budúceho kráľa zbila palicou žena. To by bola teda hanba!
„Prečo by som vás mal dať katovi?“
„Siahla som predsa rukou na panovníka. Teda konkrétne na syna Jána Luxemburského, ktorý je legitímnym kráľom.“
„Bojíte sa?“ ironicky sa spýtal.
„Nie, pane. Veď kňazi nás predsa učia, že duša je nesmrteľná. Umiera len naše telo.“
„Tak vy sa naozaj nebojíte?“ začudovane sa znova opýtal. „Každý, s kým som sa stretol, sa bál smrti.“
„Bojí sa iba ten, kto nemá presvedčenie alebo kto nemá čisté svedomie. Keby som sa bála smrti, nenaučila by som sa ani jazdiť, ani strieľať, dokonca ani len šermovať.“
„Šermovať? Veď váš otec povedal, že šermovať neviete.“
„Môj otec sa sťažoval, že neudržím obojručný meč. Ale šermovať s ľahkým mečom dokážem.“
„Vy ste teda samé prekvapenie! Tak preto ste ma tak šikovne zbili tou palicou, že som nemal ani len šancu sa brániť?“ vyhŕkol. Zrazu zabudol na zlosť, nevrlosť i svoju pýchu.
„Áno, pane. Šermiarsky výcvik je dobrá vec,“ usmiala sa na neho.
„Povedzte mi, aké hádanky sa ešte vo vás skrývajú?“ spýtal sa. Tón jeho hlasu znel po prvýkrát úprimne.
„Môj otec vás predsa upozorňoval, že so mnou sa ešte nikto nenudil.“
„Dobre, tak to nechajme tak,“ kývol rukou. „Nevyženiem vás, ani vás nedám katovi. Budete pracovať ďalej. Bolo by však dobre, keby ste boli ako pisár-muž. Rozumiete?“
„Ak dobre rozumiem, mám sem chodiť v mužskom odeve. Tak ste to mysleli?“
„Áno, tak. Keby muži, ktorí sú tu na dvore, zistili, že ste žena, obťažovali by vás.“
„Rozumiem tomu správne, že vy, pane, ma beriete pod svoju ochranu?“
„Tak nejako. Stačí, že vás bude otravovať len jeden muž. Teda ja,“ dodal a bezočivo sa usmial.
„Milý pane, pokiaľ ma pamäť neklame, ste ženatý muž.“
„To som. Som politický rukojemník. Následník trónu je ten najúbohejší muž v celej krajine. Jeho sloboda totiž vôbec nepatrí jemu samému. Ale na to ste pri svojej vrodenej bystrosti určite prišli, nie?“
„Dobre, pane. Idem sa teda prezliecť podľa vášho želania. A s tým obťažovaním… to sa ešte uvidí,“ povedala a odišla. Zakrátko sa vrátila oblečená ako páža. Václav jej opäť diktoval …
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.