Na druhý deň boli odsúdení na týždňové disciplinárne väzenie Johann aj poddôstojník, ktorý vyvolal súboj. Natália o tom vedela a hneď popoludní prišla Johanna navštíviť. Do väzenia ju odprevadil sám plukovník a po tejto návšteve bola Natália spolu s plukovníkom pozvaná k Jovanovi na víno. Johann o tom vedel a poprial im príjemnú zábavu.
Z kasární teda vychádzali všetci traja. Išli peši cez mesto až k Jovanovmu domu. Cestou ich videla jedna z mamičiek, ktorá sa práve vtedy chystala odcestovať do Viedne na cisársku audienciu. Cisár pri audienciách uprednostňoval matky vojakov práve z tohto mestečka, aby mal čo najčerstvejšie správy o Natálii. Natália ani netušila, že cisár je tak dobre informovaný…
Jovan ich pozval do pivnice. Milica bola práve na návšteve u jej rodičov aj s deťmi a tak v pivnici sedeli len oni traja.
Plukovník sa zadíval na obraz a povedal:
„Áno, je to presne tak. Aj keď bol Ľudovítom XV., tak bol presne taký istý.“
„Máte pravdu. Za tých stotridsať rokov sa vôbec nepolepšil. Odkiaľ o tom viete?“ spýtala sa prekvapene Natália. Jovan sa nepýtal nič, len prekvapene hľadel na plukovníka. Netušil, že práve vo svojom dome sa bude rozprávať o takejto téme s niekým takmer neznámym.
Plukovník sa usmial. „Poznám to z Viedne. Od jedného profesora, s ktorým som krátky čas učil. On toto poznanie priniesol zo svojich štúdií v Prahe. Ale, milí priatelia, odkiaľ to poznáte vy?“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.