Natália sa začala smiať:
„To je všetko na hlavu, ako celá monarchia.“
„Na čele s cisárom,“ dodal plukovník. „Ale nič ste nepočuli.“
„Zdá sa, že na cisára máme rovnaký názor.“
„Poznáte ho?“
„Žiaľ, mala som tú česť.“
„Aha! Mňa prevelil iba preto, že mám peknú ženu.“
„To sa na neho podobá. A čo urobila ona?“
„Neviem. Radšej som sa jej na to nepýtal. Ale bola veľmi rada, keď mohla za mnou definitívne prísť.“
Plukovník sa na chvíľu odmlčal.
„Pani barónka, ak budete chcieť, môžete chodiť Johanna každý deň navštevovať.“
„Ďakujem vám, pán plukovník, urobili ste mi veľkú radosť. Veď ja som sa o toho môjho blázna tak bála!“
„No, pri tom vašom vystúpení to vôbec nebolo vidno. Myslel som si, že s tým dáždnikom postavíte do pozoru aj mňa.“
„To by som si nedovolila,“ a po malej chvíľke dodala: „ale o nejaký týždeň možno áno. Ja totiž nikdy neviem ako dopadnú situácie, do ktorých sa dokážem zamiešať.“
Plukovník sa smial a cítil sa pri nej veľmi dobre. Portrétovanie trvalo niekoľko hodín, ale výsledný obraz stál za to. Z plukovníkových očí hľadela jeho krásna duša. Jednoducho, Natália mala v ten deň iskru. Keď bol obraz hotový, spýtala sa ho:
„Zoberiete si ho hneď? Bolo by však lepšie keby jeden-dva dni trošku obschla farba. Ale rozhodnúť sa musíte vy.“
„Ak by vám to nevadilo, prišiel by som si poň zajtra. Dnes sa ešte musím vrátiť do kasární.“
„Dobre, pán plukovník. Ja by som vám predsa len ukázala jeden veľmi zaujímavý portrét. Ale ten má Jovan vo svojej pivnici. Myslím, že mu navrhnem, aby nás pozval ochutnať nejaké víno.“
Plukovník sa na ňu pozrel a videl jej v očiach nezbedné plamienky. Išli pohľadať Jovana a ten pri Natáliinej žiadosti skoro spadol z nôh.
„Jovan, pán plukovník ho môže vidieť, aj keď je z Viedne. Ja som mu už povedala, že je to moje dielo.“
Po týchto slovách Jovanovi odľahlo a plukovník začal tušiť o aký obraz asi ide.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.