Obraz zmizol. V šere polárnej noci videla Petra a jeho dvojníka i jej dvojníčku na obrazoch.
„Na Zem som prišla za vami. Viete aj to?“ spýtala sa.
„Nie … iba som v to dúfal … Spoznal som vás vtedy, keď ste ma prišli varovať. A spoznal som vás v tom druhom tele, keď som sa cestami po Európe učil …“
„A ja som vás vtedy spoznala?“
„Akoby nie. Duša dušu spozná … Aj váš Michail o tom vie …“
„Michail?! Ten tvrdohlavec?!“
„Nemá o nič mäkšiu hlavu ako vtedy. Vôbec sa nezmenil.“
Peter sa na chvíľku odmlčal.
„Tak vy ste sem, do tejto studenej a nehostinnej krajiny prišli za mnou?“
„Narodila som sa v Rusku z lásky … k vám … viem to.“
Peter siahol do vrecka a čosi odtiaľ vytiahol. Prišiel k Anastázii a zavesil jej to na krk.
„Čo je to?“
„Medailón s mojím portrétom. Dal som ho vyhotoviť pre vás.“
„Ale ja žiadny medailón pre vás nemám …“
„Mám svoj … s vaším obrázkom, pozrite …“
Siahol si za košeľu a vytiahol retiazku s príveskom, ktorý tam ukrýval. Otvoril ho a naozaj tam bol jej maličký obrázok. Rozosmial sa nad jej prekvapením tak, že mu v očiach zažiarili nezbedné plamienky. Chytil ju do náručia a prvý raz ju pobozkal.
„Poďte!“ zavelil len čo ju pustil. Chytil ju za ruku a utekal s ňou von z paláca smerom ku prístavu. Kotvili tam jeho nové veľké námorné lode. Bez slova ju zobral do náručia a preniesol ju do člna. Odviazal ho, sadol si d vnútra oproti nej a začal veslovať.
„Vy viete veslovať?“ začudovane sa spýtala.
Peter sa nahlas zasmial: „Nielen to. Staval som aj lode, kým neprišli na to, že som cár. Nie je hanba učiť sa a pracovať. Je to omnoho ľahšie, ako riadiť krajinu.“
Priplávali k lodi. Pomohol jej na rebrík a dával pozor, aby nespadla.
„Nespýtal som sa vás, či chcete vidieť moju loď. Ale naposledy ste odmietli …“
„Tak ste ma rovno uniesli …“ usmiala sa.
„Keby som si nebol istý vašou láskou, neurobil by som to …“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.