Došiel jej dych a stíchla. Giovanni jej pustil ústa.
„No!!! Tak hovor!“ vyzvala ho.
„V izbe som sa zvalil na posteľ a tváril som sa, že som zaspal! To je všetko!“
„Naozaj?“ spýtala sa ticho.
„Naozaj, Beáta. Nedokázal by som ťa podviesť. Potreboval som sa iba striasť tých špehúňov.“
Hladkal ju po tvári a pobozkal ju na čelo.
„A striasol si sa ich?“
„Áno. Po každom hostinci utekali späť, aby hlásili, čo robím. Potom som ich sledoval ja.“
„A ďalej?“
„Keď som si bol istý, že sú preč, v jednom z hostincov som sa zamaskoval. Zobral som z postele hlavnicu a okrútil som si ju okolo tela. Obliekol som si mníšsky odev – taký som zlatý, guľatučký, hotový mních … Zopakoval som to niekoľkokrát a vždy som bol niekto iný – dokonca raz som išiel aj ako stará gazdiná z dvora. Vždy som odišiel úplne iným smerom než sem.“
„A Řehoř?“
„Arnošt mu poslal odkaz hneď ako nám napísal sobášny list. Vysvetlil mu, kde má ísť a kedy. Stretli sme sa pred Budějovicami.“
„Kto to všetko vymyslel?“
„Arnošt. Naučil sa to pri tých tvojich útekoch.“
„To ti povedal?“
„Áno.“
„Takže tie vaše únosy boli vždy iba úteky?“ zamiešal sa do rozhovoru Daniel.
„Nie. Niekoľko ich bolo skutočných. Najhorší bol ten Luxemburgov …“
„Ale otcovi tvrdil, že ste utiekli …“
„Prvýkrát ma uniesol a väznil. Pri druhom únose som mu už dokázala utiecť.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.