O niekoľko dní pricválal Giovanni a prišiel s ním aj Řehoř, Beátin priateľ. Daniel zostal s Arnoštom a Beáta išla privítať oboch mužov. Řehoř už vedel, že pôjde ako rýchly kráľovský posol do Francúzska. Giovanni mu cestou vysvetlil, čo sa stalo a čo chcú urobiť. Od Beáty dostal list s oficiálnymi frázami, ktoré by aj tak nič neprezradili aj keby poslovi list niekto cestou zobral. Bol to jeden z tých listov, ktoré im otvorili mestskú bránu. Všetko podstatné mal Řehoř vybaviť ústne.
Na druhý deň posol vyrazil na cestu a Arnošt sa vrátil do Prahy. Giovanni priniesol farby, štetce a plátno. Kým obaja s Beátou maľovali, konverzovali s Danielom francúzsko-anglicky, teda Daniel sa učil francúzsky a Beáta anglicky. Medzi prácou im Giovanni rozprával, čo bolo v paláci po ich odchode.
„Keď Eduard vytriezvel, zúril. Potom dal hľadať všetkých, ktorí by o únose niečo vedeli. Každú správu chcel vyvažovať zlatom. Lenže nikto nič nevedel. Hral som zúfalého talianskeho manžela, kričal som, že únoscov vlastnoručne zabijem. Hádzal som sa po zemi, trhal som si vlasy a príšerne som nariekal.“
„Nepreháňaj, Giovanni,“ usmiala sa Beáta. „A uverili ti?“
„Samozrejme, že mi uverili. Sám Karol ma nalieval vínom, pil so mnou a nervózne sa prechádzal od okna k oknu.“
„Bol tam aj Eduard?“
„Pravdaže. Chodil za nami ako tieň. Karlovi neveril ani slovo. Zato Karol vedel, že Eduard to neurobil. A naozaj sa o teba bál. Dokonca prišla za nami aj kráľovná a pýtala sa, či už niečo vieme.“
„A?“
„A nič. V jednej tajnej chodbe sa našiel zdrap tvojich šiat.“
„Aký zdrap?“
„Pohodil som ho tam. Ďalšie stopy sa stratili.“
„A ako si sa dostal z hradu?“
„Jednoducho. Karlovi som povedal, že nehodlám nadarmo popíjať a idem radšej domaľovať tie fresky, ktoré som iba nedávno začal. Keby som tam naďalej nečinne sedel, zošalel by som.“
„Eduard ťa nedal sledovať?“
„Dával som si veľký pozor. Ale dal.“
„Čože?! Snáď si ho sem nepriviedol?!“
„Zbláznila si sa?! Cestou som sa zastavil v hostincoch. Objednal som si víno a potom som si zobral do izby vždy nejaké dievča …“
Giovanni nestačil dopovedať a už mal líce červené od zaucha. Vlastne primiešalo sa mu tam aj trocha bielej, lebo Beáta práve maľovala perute.
„Ty lotor! A ja sa dám s tebou napísať na sobášny list!!! A ty takto! Cudzie dievky si vodiť do izby, nehanebník!!!“
Giovanni jej chytil ruky a dal jej ruku na ústa.
„Beáta, počkaj! Nenechala si ma dohovoriť. No tak! … No … už konečne mlč!“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.