V jeden deň sa vrátil Johann z kasární domov.
„Natália, viete koho nám pridelili do kasární?“
„Odkiaľ mám také veci vedieť?“
„No, je to ten poddôstojník, ktorý od vás dostal tak roztomilo po hlave.“
„Čože?! Nakoniec, teraz povolávajú na vojnu všetkých, takže sa nemusím čudovať.“
„Lenže… no, trošku sme sa… ako to mierne povedať… no, budeme mať súboj.“
„Čože?! Súboj?! A to už prečo?“
„Rozprával o vás predo mnou také veci… Dal som mu pár faciek a on ma vyzval na súboj. Nakoniec, aj tak neverí, že tým džbánom dostal od vás. Myslí si, že som ho prizabil ja.“
„Blázniví chlapi! Zabíjať sa pre klebety! Keby som ja mala zabiť každého, kto o mne niečo také povedal, tak by som v mestečku a na širokom okolí bývala asi sama!“
„Nerozumiete tomu. Ide o dôstojnícku česť.“
„Akú dôstojnícku česť?! Ak sa má česť očisťovať krvou, tak to potom nie je žiadna česť. Je to iba zámienka na to, aby sa mohlo beztrestne vraždiť! A nakoniec, veď v armáde sú súboje zakázané!“
„Oficiálne áno, ibaže nikto ten zákaz neberie vážne.“
„Takže si mám pripraviť pre vás rakvu a smútočné šaty?! Kedy máte ten súboj?“
„Zajtra o desiatej na tej peknej lúke pod lesom, viete…“
„Kto tam bude okrem vás dvoch?“
„Všetci dôstojníci a poddôstojníci z kasární.“
„Dobre. Johann, dúfam, že toho chlapa nezavraždíte. Alebo áno?!“
„Pri vašom tóne sa asi neopovážim. Lenže, asi zabije on mňa.“
„Tak na to sa teda pozriem! Bežte mi z očí!“
Po Johannovom odchode si Natália sadla do kresla a rozplakala sa. „Hlúpe zvyky! A vraj dôstojnícka česť. Keby tí blázniví chlapi vedeli, koľko sĺz spôsobujú svojimi hlúpymi zábavkami, asi by sa len tak nezabíjali!“ Natália bola rozhodnutá, že niečo urobí. Lenže ešte nevedela čo.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.