Blížili sa práve Vianoce. V to popoludnie prišiel do veľkého domu Gerd a niesol obrovskú kyticu strelícií.
„Natália, pamätáte sa, čo som vám povedal ešte v Paríži?“
„Vy ste toho navraveli…“
„Povedal som vám, že keď sa vám podarí uskutočniť čo len desatinu z toho čo ste si predsavzali, prídem sa vám pokloniť. Tá chvíľa je tu, Natália. Uskutočnili ste toho naozaj veľmi veľa. Moja poklona patrí vašej práci.“
„Ďakujem vám, Gerd. Ale bez vašich zázrakov by som neurobila nič. A vy to viete.“
„Natália, nebudeme si skladať navzájom poklony. Myslím si, že bez vzájomnej spolupráce a dobrej vôle by nikto z nás nič neurobili. Ďakujem vám za všetky tie krásne roky, ktoré som smel prežiť vedľa vás.“
„Gerd, to znie ako rozlúčka,“ povedala a slzy sa jej skotúľali po lícach.
Gerd si ju pritúlil a po chvíľke mlčania ticho pokračoval:
„Naozaj je to rozlúčka. Cisár ma zavolal do Viedne. Mám mu robiť kuriéra.“
„Gerd, ale to je dobre. Nebudete na fronte. Máte väčšiu šancu prežiť. Prosím vás, ak by sme to my neprežili, postarajte sa o Gerdu…“
„Ale, Natália, veď ešte neumierame. Možno sa stretneme po vojne opäť tu.“
„Tomu by som sa naozaj veľmi potešila, verte mi. Bodaj by ste mali pravdu.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.