Kastelánka jeho veličenstva (116. pokračovanie)

Jedného dňa jej povedal:
„Už viem, prečo vás chce každý muž uniesť. To všetko je pre tie plamienky v očiach. Toľko svetla som u žiadnej inej ženy nevidel …“
Usmiala sa. Lenže tie slová a ten úsmev neušiel Eduardovi, ktorý tam potichu prišiel a počúval. Už pri večeri bolo Danielovi zle. Vstal a chcel odísť do svojich komnát. Neurobil však ani pár krokov a padol na zem. Služobníctvo ho odnieslo do jeho komnát a nechalo ho tam na príkaz anglického kráľa samého.
To všetko jej neušlo. V zmätku sa vytratila. Za malú chvíľu sa už skláňala nad Danielom a šepotom ho oslovila:
„Pane, viem, že ste pri vedomí. Okamžite toto všetko vypite a aj keby vám bolo lepšie, tvárte sa, že umierate. Rozumiete mi?“
„Á … áno …“
Daniel ju naozaj vo všetkom poslúchal. Zo dňa na deň mu skutočne bolo lepšie, ale naoko stále nariekal a sťažoval sa na bolesti, ktoré mu poradila Beáta. Chodila za ním iba v noci, pretože cez deň to bolo nebezpečné a Eduard ju stále strážil. V noci si však netrúfol, lebo sa vždy objavil jej manžel Giovanni.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…