Počas rokovaní Karla s Eduardom robil Beáte spoločnosť lord Daniel. Prikázal mu to jeho kráľ, ktorý chcel mať takto Beátu pod kontrolou. Lenže ona stretnutie využila na to, aby sa od hosťa učila anglicky. A tak čím dlhšie trvali rokovania, tým viac rozumela rozhovorom hosťov.
Raz sedeli sami dvaja v záhrade pod košatým orechom a popíjali víno z kráľovej pivnice. Vtedy sa Beáta spýtala:
„Mohli by ste mi vysvetliť, akým zázrakom sa dostal môj portrét z Paríža do Londýna?“
„Nemohol.“
„Tak na zdravie toho, kto tú šikovnú vec vykonal,“ zdvihla pohár a pripila si. Daniel ju nasledoval. Potom sa s úsmevom opýtal:
„Vy pripíjate na zdravie zlodeja?“
„A vy si myslíte, že za ten majstrovský kúsok si to nezaslúži?“
Daniel zostal v rozpakoch. Zbadala to a pokračovala:
„Ako sa vám to podarilo a práve v kráľovej pracovni?“
„Ako viete, že som to urobil?“
„Videla som vás na dvore. Tváre si pamätám. Tak ako ste to dokázali?“
„Nuž za Jánovho života sa to nedalo. Odmietal ho predať a dokonca ho po tej ponuke dával na noc strážiť. Ale Karlovi na obraze tak veľmi nezáležalo. No a tak jednej mesačnej noci sa to podarilo.“
„Bola som ešte vo Francúzsku?“
„Nie. Už dávno ste boli preč.“
„Milý pane, ale krádež je krádež. Mali by ste to napraviť.“
„Ako? To sa tam mám ísť priznať?“
„To by nedopadlo najlepšie. Mali by ste ten obraz potajomky vrátiť.“
„Teda, vy viete vŕtať do svedomia!“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.