A tým sa začalo krásne priateľstvo medzi Gilbertom a Jovanom a trvalo ešte veľmi dlho.
Na druhý deň sa opäť rozdelili. Ženy išli do mesta a muži do Versailles. Prezreli si zámok aj depozitár a večer sa vracali späť do Paríža. Jovan si Versailles precítil ešte viac než Karlštejn. Boli mu omnoho bližšie a cítil ešte veľmi dlho hrejivý pocit okolo srdca, keď si na ne spomenul. Aj on si našiel ten svoj obrázok, ktorý mu bol veľmi blízky. Spoznal aj Natáliu na portréte a vedel, že aj vtedy ju poznal.
Cestou v drožke sa Jovan spýtal:
„Gerd, čím je pre vás Natália? Celý deň, čo sme boli spolu, ste ju spomenuli najmenej tridsaťkrát.“
„Až toľko?“ začudoval sa. Po malom zamyslení však pokračoval: „Neviem, čím pre mňa je. Ale stačí, aby na mňa kývla prstom a ja utekám za ňou cez polovicu Európy. Zdá sa mi, že ju poznám milióny rokov. Mám taký pocit, že bola vedľa mňa odjakživa. Ako sestra, dcéra, manželka, milenka, či priateľka. Len v jednej úlohe si ju neviem predstaviť – ako moju matku. Myslím, že ňou nikdy nebola.“ A Gerd sa rozhovoril o všetkých prevýchovných lekciách, ktoré mu kedy uštedrila a aká bola pritom krásna.
Po príchode domov ich čakalo nepríjemné prekvapenie – mobilizácia. Cez deň dostali telegram od Natálie a Kristína ho prebrala. Bola v ňom správa, že sa muži musia okamžite vrátiť. Ale aj tak trvalo ešte pár dní, kým mohli prísť do Hercegoviny.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.