Cár zazvonil a vošiel jeho pobočník. Peter mu potichu dal niekoľko pokynov a pobočník vyšiel.
„Ak dovolíte, vaše blahorodie, rada by som sa vrátila domov.“
„Ak dovolíte, kňažná, rád by som vás pozval na večeru.“
„Na večeru?“
„Áno. Možno to bude naozaj moja posledná večera,“ cár sa uklonil.
„Prijímam, vaše blahorodie.“
Odviedol ju do svojich súkromných komnát, kde už bol prestretý stôl pre dvoch. Usadil ju a sám si sadol oproti nej. Chvíľu mlčky jedli a zapíjali jedlo vínom.
„Tak bojari sa opäť chcú vzbúriť. Čo ich k tomu viedlo?“
„List vašej sestry Sofie z kláštora. Sľúbila im podstatne väčšiu slobodu, ako majú u vás a preto chcú za cárovnú ju.“
„To je všetko?“
„Nie. Obávam sa, že sa vám chcú iba pomstiť. Vaše odstránenie by bolo iba dôsledkom vzbury.“
„Nemyslíte si, že vražda krutovládcu by bola skôr záslužný čin?“
„Vy nie ste krutovládca ani tyran.“
„Ako to môžete vedieť?“ začudoval sa.
„V očiach je napísaná duša každého človeka. Vaše oči sú živé. A nemyslím si, že ten, ktorý buduje mestá, školy, hospodárstvo a obchod preto, aby v jeho krajine nebol hlad a bieda, bol zlý.“
„Nie ste ešte na takéto názory príliš mladá?“
„Prepáčte, ale vy ste sa pýtali. Nemôžem si kvôli svojmu veku prehltnúť jazyk.“
Peter sa znovu rozosmial.
„Bol by som rád, keby ste zostali na mojom dvore …“
„To nepôjde, vaše blahorodie. Mám len trinásť rokov. A … je tu ešte jedna príčina, pre ktorú tu nemôžem zostať …“
„Váš otčim?“
„Môj brat … on vlastne nie je žiadny môj brat, ale svadbou otčima a mojej macochy sa dostal do rodiny …“
„Tak preto nepotrebujete starého otca … hm, škoda. Porozprávajte mi o vašej rodine.“
„Ja vlastne nikoho blízkeho nemám. Moja matka umrela krátko po tom, ako som sa narodila. Otec sa čoskoro oženil a zobral si kňažnú, ktorá si so sebou priviedla aj svojho syna. Ale otec umrel, zahynul na jednej z vašich bojových výprav. Macocha sa znovu vydala a zobrala si knieža, ktoré si priviedlo so sebou syna Michaila. A tak mám otca a matku, ktorí nie sú mojimi rodičmi a dvoch bratov, ktorí nie sú mojimi bratmi.“
„Iných príbuzných nemáte?“
„Žijú v Moskve. Do Petrohradu prišiel za vami iba môj otec.“
„Knieža Michail Michajlovič Rostkov … pamätám sa na neho. Bol to jeden z mojich najudatnejších veliteľov. Škoda, že umrel taký mladý … Vy ste jeho dcéra, ale podobáte sa na matku, alebo skôr na niekoho … Vaša matka bola krásavica. Keď sa vrátim z cesty po Európe, pozvem vás na dvor. To už nebudete mať len trinásť …“
„To tam chcete byť tak dlho?“
„Nechcete ísť so mnou?“
„S vami? Ako čo?“
„Ako moja vnučka … a možno niekedy aj …“
„Že sa nehanbíte … to vám už nestačí to množstvo žien, ktoré máte stále okolo seba?“
„Ó … aj o tom viete?“
„Cár nie je a ani nemôže byť neviditeľný. Vidieť na ňom všetko … obzvlášť jeho neresti … A Rusko je veľmi klebetné. Keď v pondelok v Petrohrade cár kýchne, v stredu mu v Moskve jeho pätolízači povedia na zdravie a v nedeľu mu vyhnanci na Sibíri zaželajú skorú smrť.“
„Hm, tak skoro tam ani najrýchlejšie kone nedôjdu.“
„Kone nie, ale klebety majú krídla.“
„To počujem prvý raz … Naozaj nechcete ísť so mnou?“
„Nie. Nemám rada dlhé cesty.“
„Cestovali ste už loďou? Mám nádhernú flotilu …“
„Asi by sa mi nepáčilo celé dni vidieť okolo seba iba more …“
„Nuž … ako myslíte. Tú cestu ešte odložím … keby ste si to rozmysleli …“
Niekto zaklopal a Peter otvoril dvere. Chvíľku sa v prítmí dverí s niekým rozprával. Potom dvere zavrel a jeho tvár bola vážna.
„Vzbúrenci sú zajatí, ale Sofiin list sa nenašiel …“
„To je možné. Asi ho spálili, načo by im bol. Sofia im sľúbila odškodnenie aj za to, keby sa vzbura nevydarila.“
„Vy ste ho čítali?“
„Áno. Dostala som sa k nemu náhodou. A reči otčimových hostí ma v tom utvrdili. Myslím, že nikto z nich netuší, že som vás varovala. Ženy sa totiž o politiku nestarajú … Aspoň muži si to myslia …“
„A nie ste zvedavá, čo sa stalo s vaším otčimom a vaším bratom?“
„Otčim vás zabiť nechcel … a Michail nie je v Petrohrade … Čo je s nimi?“
„Vášho otčima som dal prepustiť …“
„Ďakujem, vaše blahorodie.“
„Vy mi ďakujete za cudzieho človeka?“
„Cudzí neznamená zlý. A blízky neznamená dobrý.“
„Múdre poučenie, budem si ho pamätať … Už sa môžete vrátiť domov … už vám nič nehrozí. Dal som pre vás pripraviť koč. Ďakujem vám za krásny večer, kňažná,“ cár sa jej hlboko uklonil a odprevadil ju ku dverám.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.