Prešiel nejaký čas a na návštevu do Prahy prišiel anglický kráľ Eduard III. Po štátnických rokovaniach sa obrátil na Karla s tým, že by sa rád zoznámil s markízou Beatrix, o ktorej veľmi dobre vie, že je momentálne v Prahe. Karol jeho žiadosti vyhovel a poslal po Beátu koč.
Do paláca ju sprevádzal Giovanni. Musel síce na ňu počkať, ale ona vedela, kde ho v prípade núdze nájde. Zhlboka sa nadýchla a vošla.
Obaja králi jej vyšli v ústrety a Karol ju predstavil. Potom vyšiel a nechal ich osamote.
Eduard si ju chvíľu prehliadal od hlavy po päty, potešene sa usmieval a bolo vidieť, že jej výzorom vôbec nebol sklamaný. Po chvíli prehovoril:
„Ste omnoho krajšia než na obraze.“
„Vy ste videli môj obraz?“
„Nielenže som ho videl, ale dokonca ho aj vlastním.“
„A smiem vedieť, akým zázrakom sa ku vám môj obraz dostal?“
„To je trošku dlhá cesta. Jeden z mojich vyslancov ho videl v pracovni kráľa Jána. Pokúšal sa ho pre mňa kúpiť, ale kráľ ho nedal. A nepredal ho ani jeho syn. Tak som si ho dovolil … no nazvime to … nechať ako vojnovú korisť … A tak sa vaša podobizeň dostala z Paríža do Londýna.“
„Zaujímavá cesta. Asi pošlem kráľovi Karlovi svoju novú podobizeň.“
„Asi máte ku kráľovi Karlovi veľmi srdečný vzťah …“
„Ku štvrtému alebo ku piatemu, vaše veličenstvo?“
„Myslel som toho vo Francúzsku.“
„Vo Francúzsku mám veľa iných záujmov, veličenstvo.“
„Napríklad?“
„Napríklad ma trápi prímerie, ktoré nie je prímerím.“
„Kvôli kráľovi?“
„Povedzme, že aj. Ale vo Francúzsku mám určitý majetok a nerada by som si ho našla zničený a vyplienený …“
„Aha. Takže váš záujem na prímerí je čisto súkromný?“
„Povedzme, že áno.“
„Prečo povedzme?“
„Lebo keby sa prímerie zdôvodnilo omnoho šľachetnejšími pohnútkami, nemusel by v popredí figurovať práve môj majetok. Rozumiete mi, veličenstvo?“
„V politických dohodách platí, že niečo za niečo. Čo mi ponúknete vy, keď vašu požiadavku splním?“
„Predpokladám, že cena mieru je veľmi vysoká.“
„Máte pravdu – veľmi, veľmi vysoká.“
„Akú cenu by ste chceli vy?“
„Vás.“
„Ja sa nepredávam. Ale mám protinávrh. Ponúkam vám osobného lekára, ktorý dokáže liečiť otravy jedmi.“
„Máte na mysli toho, ktorý vyliečil francúzskeho kráľa?“
„Jeho žiaka. Veľmi, veľmi šikovného žiaka.“
„Je to muž?“
„Môj syn, veličenstvo.“
„Váš syn? Vy učíte vlastných synov?“
„Učila som aj na univerzite. Teraz učím iba vlastné deti.“
„Počul som o vás. Hovorili o vás len samé chvály a Európa si žiada práve vašich žiakov. Čo na to poviete?“
„Len toľko, že Európa veľmi rada klebetí.“
„Ale vaši žiaci sa osvedčili … A to nemám na mysli iba vašich synov.“
„Neviem o tom, že by ich niekto skúšal.“
„Jeden z vašich žiakov zachránil život môjmu pobočníkovi pri poslednej návšteve Čiech.“
„Kto to bol?“
„Kráľov osobný lekár.“
„Áno, aj on bol mojím žiakom … a vo Francúzsku ich je tiež niekoľko.“
„Beriem vašu ponuku, madam. Je to ten váš syn, ktorý má ísť do Španielska?“
„Nie, veličenstvo. Je to ďalší syn. Tento nemá ešte žiadne záväzky.“
„Som potešený vašou lojálnosťou.“
„Môžem teda informovať českého kráľa na čom sme sa dohodli?“
„A je to také nutné?“ opýtal sa trošku kyslo kráľ.
„Je to veľmi potrebné. Ľudská pamäť je veľmi nespoľahlivá, zvyčajne ráno …“
„A vy si pamätáte všetko?“
„Nie. Práve preto musím informovať kráľa.“
Eduard dovolil, ale bolo vidieť, že mu to nie je po chuti. Zakrátko Beáta stručne oznámila Karlovi v Eduardovej prítomnosti, na čom sa dohodli. Karlovi upresnila, že ide o Přemysla. Eduard si ho chcel poistiť manželstvom s jednou zo svojich nemanželských dcér, ktorých mal neúrekom. Přemyslovi veľkoryso ponúkol na výber všetky, ktoré pripadali do úvahy.
„Veličenstvo, som potešený, že na môj dvor zavíta syn pani markízy. Veď viete, že celá Európa hľadá práve jej žiakov. O to je väčšia naša radosť, že je to práve váš a jej syn.“
Karol sa usmial a mlčky prikývol.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.