Po jedle zobrala Natália maličkú Gerdu a po dlhej dobe sa s ňou hrala. Sedela s ňou v tráve trošku ďalej od ostatných. Vtedy za ňou prišiel Jovan.
„Natália, chcel by som sa vám ospravedlniť.“
„Vy? A za čo?“
„Gerd nám porozprával, akým zázrakom sa mu podarilo prebrať vás k životu. Ja som totiž uveril tým rečiam, čo sa šírili o vás po mestečku. A dnes som sa presvedčil, že to boli klebety. Aby som všetko uviedol na správnu mieru… Ja som tiež študoval v Paríži na Sorbonne. A tiež som tam vtedy nežil sám. Gerd mi hovoril ako to bolo s vami. Moja priateľka bola Francúzska. Ona nemala problém kúpiť si skúšky od profesorov… cez posteľ. To viete, dozvedel som sa o tom. Rozišli sme sa. Vy ste nám tu skoro pred očami umreli pre jednu nemravnú ponuku. Ona by nemala problém, urobila by to. Vy nie. A preto sa vám ospravedlňujem. Prepáčte, Natália, dnes mi je to naozaj ľúto.“
„Jovan, to je najmenší prehrešok, akým sa kto voči mne previnil. To naozaj nestojí za reč.“
„Vedel som, že nádherne maľujete. A ten môj portrét…“
„Tak vy o ňom viete?“
„Samozrejme. Sledoval som vás od chrbta, aby ste ma nevideli. Skutočne sa vám podaril.“
„Prečo ste ma nenapomenuli, veď bola hodina matematiky?“
„Natália, a nebola by to škoda nedokončiť takú prácu? Ozaj, čo ste s ním urobili? Čakal som, že mi ho podarujete.“
„Čo by som s ním urobila? Nechala som si ho.“
Jovan sa rozosmial. „Takže tajná ctiteľka?“
„Samozrejme, každý profesor, ktorý za niečo stojí, má niekoľko tajných ctiteliek. A má ich aj Johann, viem o tom.“
„Natália, môžem vás sprevádzať po hrade?“
„Ak Milica nebude mať námietky, súhlasím.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.