Osmica priateľov sa ešte v ten istý deň zbalila a na druhé ráno nasadli na vlak do Prahy. Ubytovali sa v hoteli a každý deň chodili a spoznávali toto starobylé mesto. Prechodili všetky staré uličky, prezreli si Pražský hrad, chrám sv. Víta, stretli sa so zaujímavými ľuďmi, s ktorými si veľmi dobre rozumeli.
Zdalo sa, že je všetko v poriadku. Ale nebolo. Natália prežívala zo dňa na deň väčší strach, keďže žiadny zázrak sa nekonal. Potajomky plakávala a nechutilo jej jesť. Nakoniec jedávala ešte menej ako maličká Gerda. Jej krásna postava sa zo dňa na deň viac a viac strácala. Šaty na nej pomaly viseli ako na strašiakovi. Siedmi priatelia videli, ako sa im stráca pred očami, ale nedokázali jej pomôcť.
Posledný týždeň si vyhradili na návštevu Karlštejnu. Na hrad sa vybrali peši. So sebou niesli kôš s jedlom. Okolo obeda si posadali do trávy. Natália sa nemohla ani len pozrieť na jedlo a odišla od nich troška ďalej.
„Gerd, choďte za ňou a skúste ju prehovoriť. Na vás dala vždy. Veď nám takto umiera pred očami,“ hovoril Jovan.
„Milý Jovan, ak sa Natália rozhodla umrieť od hladu, obávam sa, že sa jej to podarí,“ odpovedal nešťastný Gerd. „Žiaľ, poznám ju príliš dobre.“
„Len to skúste, milý priateľ,“ povzdychol si Jovan. Aj on ju poznal. „Natália bola vždy prístupná vecným argumentom. Skúste to, milý priateľ, prosím.“
Gerd podišiel k Natálii, nežne ju chytil za ruku a povedal:
„Natália, prosím vás, poďte niečo zjesť. Veľmi vás prosím.“
„Nemôžem, Gerd. Keď si pomyslím na cisára, nedokážem prehltnúť nič.“
„Takže to je všetko pre cisára?“
„Samozrejme, vy blázon. Čo si myslíte, že ja dokážem ísť len tak s cudzím chlapom? To radšej umriem!“
„Natália, videli ste sa v zrkadle? Kde je vaša krása?! Veď vyzeráte ako kostra v šatách!“ Gerdovi bolo do plaču.
Natália sa pozerala na neho a začala sa usmievať. „Tak vravíte, že kostra. A navyše sa vám vôbec nepáčim. Výborne!“ Len čo to povedala, už sa smiala na plné ústa.
Gerd sa na ňu pozeral a myslel si, že jej z toľkého hladovania asi preskočilo.
„Nikdy som nemala jasnejší rozum ako teraz, Gerd. Ubezpečujem vás, že som úplne normálna. Gerd, myslíte si, že sa ma cisár naľaká?“
„Takže o to vám ide? Rozumiem!“ a už sa smial aj on. „Samozrejme, že sa vás zľakne! Možno si dokonca bude myslieť, že mu v posteli vypustíte dušu a pošle vás umrieť domov.“
„Gerd, to je výborné! Máte ešte niečo z toho jedla? Som hladná ako vlk. Kvôli tomu korunovanému vypĺchnutému somárovi predsa neumriem od hladu!“
„Poďte, určite všetko nezjedli.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.