Po jeho odchode chvíľu sedela a rozmýšľala. Nakoniec zazvonila na sluhov a vybrali sa s fakľami do pivnice.
„Vy ste mu tu nenechali svetlo?!“ nahnevane sa spýtala.
„Nechali a pravidelne mu chodíme vymieňať fakle. Netušíme, prečo je tu teraz tma.“
„Dobre, teraz ho nájdite.“
Sluhovia prešli celú pivnicu, ale Ibrahima nenašli.
„Ako mohol odtiaľto ujsť? Ak ho zajtra neodovzdám policajnému prezidentovi, zavrie ma do Bastilly, že som ho otrávila. Musíte ho nájsť!“ oprela sa o veľký sud. Zrazu zbystrila pozornosť, lebo v sude čosi zašuchotalo. Obišla ho a sud bol z druhej strany otvorený. V ňom ležal Ibrahim.
„Vylezte, vy Diogenes. Zajtra si pre vás príde de La Reynie. Dojemne sa o vás stará. Akú má za to províziu?“
„Celkom slušnú. Ale mohol sa zastaviť u vás aj skôr.“
„Nehovorte, že vám to víno nechutilo. Bol to najlepší sud vína aký som kedy mala.“
„Nuž na pitie bolo dobré, ale na umývanie – no fuj!“
„Hore sa vykúpete. Poďte!“
Zvolala sluhov a vystúpili nahor. Ibrahima odviedla do svojej komnaty. Tam už bola drevená dieža s teplou vodou. Ukázala na ňu:
„Vykúpete sa v tom. Potom pohľadáme pre vás nejaký odev.“
„Kúpele vám už neslúžia?“ začudovane sa opýtal.
„Odkedy som bola v Turecku, nepoužila som ich. Iste chápete prečo. Kúpem sa tak ako som sa kúpavala v detstve. Tá voda mala byť pre mňa, ale vy ju teraz potrebujete viac. Nenechajte sa rušiť,“ povedala a vyšla. V susednej komnate si sadla k stolu a naliala si víno. Pomaly z neho odpíjala až kým nevyšiel vykúpaný Ibrahim zakrútený v plachte. Sadol si oproti nej a čakal.
„Vraj je z vás kresťan.“
„Kresťan so všetkým, čo k tomu patrí.“
„Aj s háremom?“
„Rozpustil som ho.“
„Čo ste urobili s tými ženami?“
„Predal som ich mojim mužom.“
„A Gabrielle?“
„Zomrela …“
„Kedy?!“
„Krátko po tom, čo ste sa vrátili sem.“
„Prečo ste mi to neoznámili?!“
„Chcel som, ale neráčili ste ma prijať.“
„Mali ste mi napísať.“
„Môj list ste ráčili neprečítaný hodiť do krbu …“
Zavrela oči a chytila si hlavu: „Zomrela … Veľmi trpela?“
„Môj lekár jej dával ópium. Väčšinou spala.“
„Umrela kvôli vám …“
„Viem, už ste mi to ráčili povedať …“
Vstala a začala sa prechádzať. Potom zastala a oprela sa o stenu.
„Prečo ste sa stali kresťanom?“
„Pomohli k tomu vaše slová … tie, keď ste chceli umrieť …“
„Musíte mať obrovský strach zo života v ženskom tele … To vás však aj tak neminie … Čo teraz hodláte robiť?“
„Naprávať, čo sa ešte napraviť dá. Naozaj ma neminie?“
„Ja nie som najvyšší sudca. Od zajtra môžete začať naprávať. Odovzdám vás policajnému prezidentovi a dúfam, že o vás nebudem ani počuť,“ prišla k jedným dverám a otvorila ich: „Túto noc môžete spať v tejto izbe. Je to lepšie ako spať v sude. Dobrú noc.“
Potom prišla ku vedľajším dverám, vošla dnu a zamkla za sebou.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.