Na kare prišlo následníkovi zle a omdlel za stolom. Práve v tej chvíli sa pred Beátou objavil Ján a urýchlene ju posielal do synových komnát. Keď dvaja sluhovia priniesli následníka do jeho spálne, za závesom už čakala Beáta. Jeden z nich sa už-už chcel rozbehnúť pre lekára a vtedy sa ukázala Beáta.
„Páni, mám pre vás jeden veľmi výhodný návrh. Kým sa kráľ neuzdraví, budete mlčať o tom, že som pri ňom a o tom ako sa mu darí. Za to dostanete toto,“ po týchto slovách obom hodila po plnom mešci. „Pane,“ obrátila sa na toho, ktorý chcel ísť po lekára, „od vás potrebujem, aby ste mi urýchlene priniesli nejaké veci.“ Potom mu nadiktovala zoznam toho, čo bude potrebovať a prisľúbila mu ďalší mešec. Druhému povedala, že za rovnakú odmenu jej bude s kráľom pomáhať.
„Páni, ak budem s vašou pomocou spokojná a následník sa preberie k životu, sľubujem vám, že vás povýši do šľachtického stavu a nebudete sa musieť živiť slúžením. Ak však umrie, tento sľub vám nebudem môcť splniť.“
„Pani markíza, budeme sa snažiť o to, aby následník prežil, to vám môžeme obaja sľúbiť.“
A skutočne. Obaja sa naozaj snažili zo všetkých síl, aby jej pomáhali tak, ako to potrebovala. Prinášali jej správy o tom, čo sa počas následníkovej choroby dialo na dvore, starali sa o jedlo, pitie a lieky. A to všetko bez toho, aby prezradili čo len slovko.
Na tretí deň sa Karol prebral.
„Madam! Čo práve vy robíte v mojich komnatách!“ oslovil ju prekvapene a nie veľmi prívetivo.
„Vážený pane, starám sa o to, aby vaša duša predčasne nenasledovala dušu vášho otca!“ odsekla mu rovnakým tónom. „O inom lekárovi môžete uvažovať vtedy, keď sa udržíte na vlastných nohách!“
„Ako môžete vedieť, o čom som práve uvažoval?“ spýtal sa s úsmevom a tón jeho reči už nebol taký ľadový.
„Nuž o čom inom môže uvažovať muž, keď spozná vo svojom ošetrovateľovi ženu, ktorú neznáša?“ odpovedala mu celkom milo.
„Ako môžete vedieť o tom, že vás neznášam?“
„Kto sa ma snažil odtiaľto silou-mocou vyhnať ešte pred pohrebom?“
„To som nebol ja … až teraz sa mi otvárajú oči …“
„Takže to bol ten dobrodinec, ktorý vám dal nasypať do jedla jed. A bál sa toho, že by som vás vyliečila, však?“
„Vy ste jasnovidec … Začínam rozumieť tomu, že si vás otec priviezol sem …“
„Hovorí zo mňa skúsenosť môjho veku. Iste ste si všimli, že som od vás najmenej o desať rokov staršia …“
„Iba o sedem!“
„Čože? Odkiaľ to vy tak presne viete?“
„Spýtal som sa otca.“
„Prečo ste sa pýtali? Myslela som si, že ma nemôžete ani vystáť…“
„Nó, najprv som sa čudoval, že si otec so sebou priviedol takú starú dámu …“
„Vďaka za vašu galantnosť, veličenstvo,“ odpovedala mu so smiechom.
„Nemáte za čo, ale teraz sa mi zdáte tým najlepším anjelom strážnym …“
„Čo?! Nenasypal vám ten blázon s jedom aj niečo na pomätenie mysle?!“ zhrozene sa na neho pozrela.
„Myslím si, že moja myseľ funguje omnoho lepšie než predtým.“
„To tvrdia všetci blázni,“ poznamenala sucho.
„Otec ma upozorňoval, že nemáte rada mladších mužov.“
„Pripomínajú mi mojich synov, pane.“
„Mne to nevadí …“
„Tak vám poviem ešte niečo, od čoho zaručene vytriezviete.“
„A čo takého to bude?“
Beáta zrazu prešla na latinčinu:
„To, že týmto dvom pánom, ktorí sa o vás starajú, som vo vašom mene prisľúbila šľachtický titul aj s majetkom keď prežijete.“
„Čože?! A to ste si ako dovolili?!“
„Záležalo mi na tom, aby ste žili a aby o vás a o mne nikto nič nevedel. Preto. A vy ste neprotestovali.“
„Veď som nebol pri vedomí!“
„No a? Veď hovorím, že to bolo vo vašom mene a pre váš prospech. Tak dáte im tie tituly a všetko, čo k tomu patrí?“ opýtala sa ho milo.
„Dočerta! Preberie ma do života a potom ma omráči niečím takým! Dobre, nech je po vašom! Prineste mi pergamen, atrament a brko.“
„Dovolila som si tie dokumenty už aj predpripraviť. Chýba už len vaše rozhodnutie ktorý majetok darúvate a vaša ctená pečať,“ informovala ho najmilšie, ako len vedela.
Karol prevrátil oči, zobral podávaný dokument, napísal názov majetku a odtlačil tam svoju kráľovskú pečať. To isté urobil aj s druhou listinou. Beáta obidve osušila, obrátila sa na sluhov, odovzdala im dokumenty a každému povedala, čo od následníka dostali.
„Páni, keď sa jeho veličenstvo vylieči, pošle s každým z vás svojho správcu, ktorý vám tieto darované majetky odovzdá. Teraz vás ešte poprosím, o to, aby ste ešte týždeň o všetkom pomlčali a taktiež nehovorte o tom, že som tu. Na dvore môžete poznamenať, že s následníkom je to zlé a čoskoro bude koniec. Viac radšej nehovorte.“
„Ďakujeme vám za túto nesmiernu láskavosť, veličenstvo. A vám tiež, pani markíza. Na naše mlčanie sa môžete kedykoľvek spoľahnúť.“
Sluhovia, vlastne od tohto okamihu už šľachtici, sa obom hlboko uklonili a vzácne pergameny si uložili zatiaľ v kráľovej spálni.
„Tak vy ma už pochovávate ako som z vašej reči pochopil?“ ozval sa Karol latinsky.
„Povedzme, že nechcem odplašiť vrahov. A vy o pár dní vstanete a pekne si ich pochytáte. Dúfam, že s takýmto postupom súhlasíte.“
„Dá sa pri vás s niečím nesúhlasiť?“
„Veľmi ma teší, veličenstvo, že nachádzame spoločnú reč. Poviem vám, že na začiatku nášho rozhovoru som v niečo také ani len nedúfala.“
„A smiem sa vás opýtať, čo vás viedlo k tomu, aby ste tu zostali a zachránili mi život?“
„Váš otec.“
„Môj otec je predsa mŕtvy.“
„Keď som ho naposledy videla, vôbec nevyzeral mŕtvy. Len akosi … nemal telo.“
„Prosím?“
„Hovorím vám, že nemal telo. Vyzeral nádherne … škoda, že ho nemôžete vidieť.“
Karol sa pozrel napravo, potom sa otočil ku nej, usmial sa a povedal:
„Stojí práve vedľa vás.“
„Pane, váš otec stojí teraz na vašej pravej strane a vie, že ho vidíte. Prestaňte ma skúšať a radšej počúvajte, čo vám prišiel povedať.“
„Ja ho nepočujem. Mohli by ste mi opakovať jeho slová?“
„Tak vy s tým skúšaním neprestanete. Dobre, budem vám opakovať. Váš otec hovorí, že za pár mesiacov sa narodí jeho najmladší syn. Je to dieťa, ktoré sa má narodiť mne. Chce, aby sa chlapec volal Jean-Michel a aby ste jemu a jeho sestre Charlotte pridelili taký majetok, aký im ako kráľovým deťom patrí. Chcel to urobiť on, ale smrť bola rýchlejšia … Ďalej chce, aby … ste sa postarali o … mňa. Aby som nemala núdzu do tej chvíle, kým sa nevrátim do Prahy, lebo nejaký čas to ešte potrvá. Máte pokračovať v tom, čo započal váš otec s okrúhlym stolom. Rytierov máte vyberať vy, lebo vidíte a počujete a viete, že všetko toto je pravda. Potom pre vás nebude panovanie bremenom … To je všetko.“
„Viem, že všetko, čo ste hovorili, je pravda. Nepridali ste ani jedno zbytočné slovo. Sľubujem vám, že sa o vás postarám, tak dobre, ako si to otec predstavoval …“
O niekoľko dní bol Karol v poriadku. Jeho vrahovia boli ešte stále v paláci a prezradili sa práve vtedy, keď sa v hodovnej sieni objavil následník úplne zdravý a za ruku viedol Beátu.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.