V jeden deň Eliška neprišla. Zato prišiel nahnevaný Karol. Na ľavej sluche mal veľkú modrinu a hneď vo dverách spustil: „Beáta! Čo si to naučila Elišku, hm?!“
„A čo som ju mala naučiť?“ odvrkla mu Beáta.
„Čo čo? Veď ona rozumie po francúzsky. A keby len to! Ona tým jazykom melie ako mlyn!“
„A čo je na tom zlé?“
„Všetko!“
„A prečo všetko? Mohol by si mi to láskavo vysvetliť?“
„Dohováral som si schôdzku s jednou mladou slečnou z Jánovho sprievodu …“
„Pred Eliškou?! Tvoja drzosť nepozná hraníc, Karol! Ja by som ťa zabila!“
„A čo si myslíš, od čoho mám túto modrinu, hm?!“
„Tak to ťa ešte šetrila. Predpokladám, že si po francúzsky podala aj teba aj tú tvoju slečnu.“
„To vieš, že si podala. Dokonca zlomila podkovu a jeden zlomený kus po druhom hádzala za ňou.“
„Trafila?“
„Nie. Lenže videli to všetci, čo boli vonku.“
„No a? Veď si sa chcel polepšiť. Nejako dlho ti to nevydržalo!“
„Nemáš niečo na tú modrinu?“
„Môžem ti tam dať pijavicu.“
„Fuj! To by si mi dala na tvár?!“
„No a? Najnovšie sa modriny liečia takto.“
„Ty by si sa to hnusné zviera neštítila chytiť do rúk?“
„Fuj, pravdaže by som ho nechytila. Zavolala by som nejakého felčiara.“
„Dobre. Ale uzavrime tú vec s Eliškou. Zakazujem ti, aby ste ju ešte niečo učila! Aby ti to bolo jasné!“
„Ty sa krásne zlostíš. Aby si vedel, tvoj zákaz ignorujem, pretože už nie som tvoja poddaná a kráľovnú ešte niečo naučím. Aby si ju nemohol ťahať za nos ako si to robil aj mne!“
Karol zlostne zazrel na Beátu a bez pozdravu odišiel.
Rokovania sa priblížili ku svojmu koncu a Ján sa vrátil so svojím sprievodom do Francúzska. Beáta sa vrátila s ním. Hneď po návrate zavolal k sebe veľmožov a spolu vymýšľali, ako udržať prímerie. Nakoniec Ján navštívil anglického kráľa, ale domov sa už nevrátil. Umrel za záhadných okolností v zajatí.
„Madam,“ oslovil ju následník Karol, „nehodí sa, aby milenka kráľa bola na jeho pohrebe. Budete musieť odísť.“
„Vôbec netúžim byť na pohrebe vášho otca, pane. Aj tak som už premýšľala o tom, že odídem na zámok, ktorý mi váš otec daroval.“
„Dúfam, že to bude čo najskôr.“
„Aj ja v to dúfam.“
Práve si balila veci, keď sa v komnate náhle rozvidnelo. Obzrela sa za svetlom a uvidela Jána. Bol mladý a krásny. Na hlave mal nádhernú korunu. Z čela a hrude mu svietilo svetlo. A na chrbte – najprv si myslela, že je to biely plášť, ale teraz videla, že sú to perute.
„Mária, nesmieš odísť. Môjmu synovi Karlovi hrozí nebezpečenstvo. Nepriatelia ho chcú zabiť. Chcú sa ho zbaviť tak ako sa zbavili mňa. Udusili ma poduškou v spánku. Vrahovi som do tváre nevidel, ani neviem, kto to bol. Ale Karla chcú otráviť. Zostaň a zabráň tomu. Lenže … nesmú ťa vidieť.“
„Tvoj syn ma posiela preč. Ako mám tomu zabrániť?“
„Vymysli si nejakú výhovorku. Ak ho odstránia, s jeho nástupcom budú manipulovať tak, ako chcú oni a vo Francúzsku bude vojna. To sa nesmie stať.“
Obraz zmizol a ona zostala v izbe sama. A rozhodla sa konať. Išla sa pozrieť na najmladšiu dcéru a vybrala sa za Karlom.
„Pane, obávam sa, že nebudem môcť tak rýchlo odísť. Moje dieťa má horúčku.“
„Vy predsa len chcete byť na pohrebe, však?“
„Nie, pane, sľubujem vám, že zo svojich komnát ani len nevyjdem. Pokojne môžete povedať hosťom, že už tu nie som. Nebojte sa, nebudem vám na príťaž.“
Následník sa chvíľu prechádzal po komnate. Mlčky si prezeral Beátu a nedokázal pochopiť, načo si jeho otec z ďalekej krajiny priviedol práve túto ženu. Mohol si vyberať ženy mladé a krásne a on si urobí milenku z tejto, ktorá má už dospelé deti! Čo na nej len videl? Celé dni sedával s ňou a keď musel odísť, robil to veľmi nerád. Čo ho len pri nej držalo? Nemal by to zistiť? A nahlas povedal:
„Dobre, madam, ale nech nikto nevie o tom, že ste tu.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.