Kráľ Ján zostal aj po svadbe na určitý čas v Prahe ako kráľovský hosť a preto bola usporiadaná na jeho počesť poľovačka. A boli pozvané aj dve dámy – Eliška a Beáta.
„Mária, je ešte niečo, čo o tebe neviem?“ spýtal sa jej Ján na hradnom nádvorí.
„Myslím, že už naozaj vieš všetko.“
„Nevie všetko,“ sucho poznamenal Karol.
„A čo také ešte neviem?“
„To, že Beáta je hotový čarostrelec.“
„Čože je?“
„Z kuše strieľa lepšie než ja.“
Ján sa usmial: „To by som rád videl na vlastné oči.“
„Aby si nebol prekvapený,“ sucho poznamenal Karol. Kývol na svojho lovmajstra a ten dal priniesť štyri kuše.
„Ak dovolíš, Karol, prvá nech si vyberie zbraň tá tvoja čarostrelkyňa,“ požiadal Ján hostiteľa.
„Ján, ako ju poznám, tak si vyberie práve tvoju kušu, ktorú si tam včera dal.“
Beáta zobrala každú z nich do ruky, poťažkala ju a pokúsila sa ňou mieriť. Potom si vybrala jednu a spýtala sa: „Môžem ju aj vyskúšať?“
„Nech sa páči,“ odpovedal jej Ján.
Ona vybrala z tulca šíp, založila ho, zamierila a vystrelila. Zo samého vrcholca vysokého smreka spadla šiška.
„Výborná zbraň. Dnes si ju nechám,“ povedala.
Ján sa usmial a ukázal jej na kuši malý znak: „Je to moja zbraň.“
„Mám ti ju vrátiť?“
„Nie. Bude mi potešením, ak z nej budeš strieľať práve ty.“
Králi si zobrali kuše a Eliška tiež. Kone mali už na sedlách pripnuté tulce so šípmi. Potom vysadli na kone a lovmajster ich viedol. Ján išiel vedľa Beáty a Karol vedľa Elišky.
„Mohli by ste mi ešte predviesť vaše strelecké umenie?“ spýtal sa Ján.
„Prečo nie. Čo mám trafiť?“
„Tamto toho vtáka,“ ukázal Ján.
Napli sa dve kuše a vyleteli dva šípy. Obidva trafili jedného vtáka.
„Kto ešte strieľal?“ spýtal sa začudovaný Ján.
„Ja,“ odpovedala smelo Eliška.
„Moja poklona patrí vám, madam,“ uklonil sa jej Ján. „Požehnaná krajina, kde ženy dokážu to, čo muži.“
„Ešte požehnanejšia je tá, kde ženy dokážu omnoho viac, než muži,“ odpovedala mu s úsmevom Eliška.
Cieľom Jánovej návštevy v Prahe bola nielen Karlova svadba, ale aj politická situácia vo Francúzsku, hlavne takzvané prímerie vo vojne s Anglickom. Takzvané preto, lebo hoci obaja králi podpísali zmluvu o prímerí, vždy sa stalo, že bola umelo vyvolaná šarvátka, ktorá mohla skončiť skutočnými bojmi. A to Ján nechcel. Chcel skutočné prímerie a v rokovaniach s Karlom hľadali východiská.
Celý čas, ktorý títo muži trávili spolu, spolu bývali aj kráľovná Eliška a Beáta. Eliška chcela o nej vedieť viac, lebo Karol jej takmer nič nepovedal. Pýtala sa jej, kde sa naučila poľsky a Beáta jej rozprávala o tom, že dlhé roky bývala práve na Karlom dvore. Spomenula jej takmer všetko. Nepovedala jej však o tom, že bola Karlovou milenkou a že má s ním deti.
„A ako ste sa dostali do Francúzska?“ spýtala sa kráľovná.
„Učila som, síce neoficiálne, ale učila, na univerzite a kráľ bol proti. Nakoniec mi učiť zakázal. V Čechách som nemala inú prácu a tak mi prišla vhod návšteva kráľa Jána a to, že ma zobral so sebou.“
„Veľmi sa mi páči francúzština. Nemohli by ste ma naučiť niekoľko slov? Už som prosila Karla, ale vždy sa tomu nejako vyhol.“
„Veľmi rada, veličenstvo.“
A hneď sa Eliška začala učiť niektoré slová. Mala výbornú pamäť a tak za niekoľko dní už celkom dobre konverzovala s Beátou týmto jazykom. Karlovi však o tom nepovedala ani jedna.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.