Po svadobnej hostine, ktorá sa konala v Krakove, sa celý svadobný sprievod vybral do Prahy. Karol požiadal Orlíka, aby cestou dával pozor na Elišku a strážil ju ako oko v hlave. Orlík sa tejto úlohy veľmi vďačne ujal, lebo sa tým zbavil nemilej spoločnosti slečny Jadvigy, ktorá išla s nimi. Lenže slečna si to vysvetlila po svojom. Myslela si, že Orlík sa preto venuje Eliške, lebo je do nej zaľúbený. A zdalo sa jej, že kráľovná Orlíkovi pozornosť opätuje. Veď nakoniec prečo by mladá kráľovná ľúbila kráľa, ktorý by jej mohol byť otcom?
A začala konať. Pridala sa ku skupine svadobných hostí, ktorí išli s kráľom Kazimírom a upútala na seba jeho pozornosť. Držala sa v jeho blízkosti a keď sprievod nocoval na hrade u jedného veľmoža, strávila s ním aj noc.
„Och, veličenstvo, vidím, že táto svadba vám akosi nejde k duhu,“ začala, keď už ležala vedľa neho.
„Milá slečna, veľa vecí mi pri českom a nemeckom kráľovi nejde k duhu. Nielen táto svadba.“
„A čo ešte?“
„Čo ešte? Napríklad to, že do nedávna sa musel Karol podriaďovať mne. A teraz to vyzerá naopak.“
„Stojí vám v ceste. Chcete ho odstrániť?“
„Zbláznili ste sa? Karol je už príliš známy. Postavil by som si proti sebe celú Európu.“
„Ale odplatiť by ste sa mu mali …“
„A ako, ty malá jašterička?“
„Jednoducho. Odstránite kráľovnú.“
„Tým aj tak nič nezískam. Pomoransko je už aj tak jeho.“
„To je síce pravda, ale ranili by ste ho na najcitlivejšom mieste.“
„Doteraz všetky takéto kroky využil iba pre seba. Dedičstvo po jednej žene mal a získal hneď druhú aj s novým majetkom. To by som mu iba pomohol.“
„A nepomohol. Karol sa totiž na staré kolená zamiloval. Ak ste si nevšimli, práve prežíva druhú mladosť.“
„A to vieš odkiaľ?“
„Stačí mať oči otvorené. Skúste ich mať aj vy.“
Kým prišiel sprievod do Prahy, Jadviga už ukrývala vo svojich šatách jed pre Elišku.
Do Prahy pozval Karol na svadobnú hostinu aj kráľa Jána. Tento si so sebou priviezol, ako inak, aj Beátu. Počas svadobnej hostiny sa Beáta pohybovala okolo hradnej kuchyne. Nevedela prečo, ale musela tam byť. Hoci bola svadobným hosťom a spolu s kráľom Jánom mohla sedieť v hodovnej sieni, ten pocit bol tak veľmi silný, že musela odísť. Nosila ľahkú mužskú koženú obuv a jej kroky vôbec nebolo počuť. A tak sa stala svedkom jedného rozhovoru bez toho, aby tí dvaja o tom vedeli. Stála ukrytá za stĺpom a vypočula si všetko.
„Počúvaj, mladý. Včera v posteli si mi veľmi dobre rozumel, tak sa netvár, že mi teraz nerozumieš. A včera si mi sľúbil, že to urobíš.“
„Slečna Jadviga, to bola odvaha z toho silného vína, ktorým ste ma ponúkali.“
„Nevyhováraj sa, zbabelec! Dokážeš to, o to sa už postarám. Tu máš ten balíček. A pamätaj si, je to jedlo pre kráľovnú! Večer si môžeš prísť po odmenu. A nielen takú. Dostaneš aj mešec zlatiek. Tak čo, urobíš to?“
„Urobím,“ šepol nešťastný sluha.
„Veď preto. Ak by si si to rozmyslel, aj tak ťa šibenica neminie. Ty vieš dobre, prečo,“ a odišla.
Beáta mladú slečnu spoznala. Teraz nespúšťala z očí sluhu. A naozaj. Rozbalil balíček a jedlo niečím posypal. Potom ho zobral na podnos a niesol ho priamo pred kráľovnú. Beáta išla za ním. Keď bolo jedlo na stole, povedala:
„Prepáčte, veličenstvo, sluha sa pomýlil. Toto je jedlo pre slečnu Jadvigu.“
Karol spozornel. Vedel, že niečo nie je v poriadku a prikázal, aby sluha teda odniesol toto jedlo pred slečnu. Kým to robil, Orlík s rytiermi už mali pokyn na to, aby dievčinu i sluhu zo siene nepustili. A mladá dáma musela pred všetkými jedlo zjesť. Ku koncu hostiny bolo po nej.
Eliška nerozumela. Až keď jej Beáta povedala, čo všetko videla a čo všetko sa stalo, pochopila. A pochopil aj Karol. Sluhu dal katovi.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.