Eliška sa začala smiať: „Už verím tomu, že ste naozaj český kráľ. Veľmi ho to žralo, že s vami prehral. Vedel, že ste ho oklamali, ale nevedel ako.“
„Bol to taký drobný trik. Trošku šikovnosti a tak.“
„Niečo podobné používam aj ja na lámanie podkov.“
„Takže vy nie ste taká siláčka?“
„Keby som vám ukázala, ako to robím, podkovu by ste zlomili aj vy. Naučil ma to jeden kňaz. Bol kdesi ďaleko v Oriente. Tam to ukázali jemu.“
„Eliška, vezmete si ma?“
„Nie,“ stroho odvetila a odišla.
Karol chodil za Eliškou asi dva týždne. Každý deň prišla v rovnakom čase a každý deň odchádzala s rovnakou odpoveďou. Po dvoch týždňoch prišiel za Karlom Arnošt s odpoveďou od pápeža.
„Eliška, zajtra neprídem. Idem vás pýtať od Kazimíra a pozajtra pošlem pytačov k vášmu strýkovi.“
„Pozajtra? A čo keď Kazimír nebude súhlasiť?“
„Dnes prišiel posol. Odpoveď od pápeža je jednoznačná. Kazimír musí súhlasiť. A váš strýko tiež. Nakoniec, aj tak som vás vyhral v kockách!“ usmial sa Karol a z vrecka niečo vytiahol. Zobral Eliškinu ruku a na prst jej navliekol nádherný a vzácny prsteň s veľkým briliantom. Potom jej tú ruku pobozkal. Dnes sa nepýtal, či si ho vezme. Nebolo treba.
Stalo sa tak, ako povedal. Prvýkrát sa kráľ Karol IV. ženil z lásky.
Kým sa Karol staral iba o Elišku, Orlík s rytiermi požívali pohostinnosť domáceho panstva. Orlík bol vysoký, driečny a pekný muž. Mal okolo štyridsať rokov a najvyberanejšie správanie zo všetkých rytierov. Tak si ho všimla aj dcéra domácich, panna Jadviga. Vždy pri obsluhe sa mu prihovorila a keď ho stretla na nádvorí, pobudla s ním dlhší čas.
„Vaša manželka asi nemá radosť z toho, že musíte sprevádzať kráľa na také dlhé cesty, však?“ prihovorila sa mu v jeden deň.
„Moja manželka pred mesiacom umrela,“ odpovedal.
„Prepáčte, to mi je ľúto.“
Slečna bola chvíľku ticho a potom sa spýtala: „Máte deti?“
„Áno. Mal som s ňou troch synov,“ Orlík odpovedal veľmi úsečne. Niečo v Jadviginých očiach sa mu nepáčilo. Sám však nevedel, čo to je. A tak pred ňou mlčal o tom, že so svojou manželkou posledných desať rokov nežil. Žil na hrade s jednou dámou, s ktorou mal ďalších troch synov a dve dcéry. Do manželstva vstúpil podobne ako Karol, keď mu ju rodičia postavili pred oltár a prikázali, aby sa s ňou zosobášil. Nikdy si spolu nerozumeli. Orlík privítal službu u kráľa. Na dvore sa zoznámil s Alicou a zaľúbil sa. Postváral množstvo hlúpostí, kým si ho všimla. Potom s ňou začal žiť. A, rovnako ako Karol, chodil aj za svojou manželkou. Lenže raz prišiel nečakane za Beátou a videl, že plače. Spýtal sa jej prečo a ona mu odpovedala, že vždy ju veľmi bolí to, keď je Karol s inou. Rozmýšľal o tom a vtedy mu zišlo na um, že aj Alica to určite bude cítiť rovnako. Spýtal sa jej a ona mu to potvrdila. Rozsobáš neexistoval, ale na druhej strane, Orlík nemal svadobnú zmluvu. A jeho rozhodnutie bolo jednoznačné: vyvolil si Alicu ako jedinú ženu, s ktorou žil. Smrť manželky sa ho takmer ani nedotkla. Vnímal to len ako vyslobodenie z niečoho nepríjemného. Chcel sa zosobášiť s Alicou, ale prišla do toho táto cesta do Poľska.
Zo zamyslenia ho vyrušil dotyk: „Prepáčte, asi ste ma nepočuli …“
„Nie, nepočúval som vás,“ a snažil sa nenápadne vzdialiť. Podarilo sa mu to. Lenže počas ďalších dní to bolo horšie. Orlíkovi bolo jasné, že táto slečna si ho chce chytiť. A vyzeralo to, že za každú cenu.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.