Otvorila oči a vedľa nej sedel Ibrahim:
„Čo tu chcete?!“ zavrčala.
„Dovolil som si takú maličkosť – vrátiť vám život.“
„Ako je to možné?“
„Ten jed má protijed, ibaže vy ho nepoznáte. Mimochodom, bol to ten istý jed, aký mali vtedy tí traja kresťanskí Turci. Ale im som tú službičku s protijedom nepreukázal.“
„Teraz sme vyrovnaní, môžete odísť.“
„Vy mi hádam budete aj vďačná,“ začudoval sa.
„Nevrátila som sa kvôli vám. Teraz už naozaj môžete ísť.“
„Keď sa budete cítiť lepšie, odprevadím vás do vášho zámku.“
„Neopovážte sa!“
„Kráľ potvrdil vašu nezávislosť … kým ste spali. Nemusíte sa báť.“
„Prestanem sa báť, keď vás už do konca života neuvidím! Zbohom!“
Ibrahim sa uklonil a vyšiel.
Až keď sa zotavila, zistila, že ju Ibrahim naozaj prepustil z manželstva. Kráľ ju prijal medzi svoj sprievod a po príchode domov sa sama vrátila na svoj zámok.
Netrvalo dlho a komorná jej oznámila návštevu. Keď sa otvorili dvere, div nespadla z nôh. Návštevník mal na sebe kučeravú parochňu, odev francúzskeho strihu, ale tvár bola – Ibrahimova.
„Čo si želáte?!“ oslovila ho nevľúdne.
„Potrebujem sa s vami rozprávať.“
„My dvaja sme sa rozprávali až príliš. Šťastnú cestu pán … gróf.“
„Chcem vám niečo vysvetliť.“
„Bičom, palicou, väzením alebo ste našli nejaký iný spôsob?!“
„Vidím, že sa naozaj nechcete rozprávať.“
Zazvonila a vzápätí vošiel sluha:
„Michel, vyprevadíte pána grófa k jeho koču. Bol sa tu iba rozlúčiť pred cestou do Turecka.“
Obaja sa jej uklonili a vyšli. Prešli na koniec chodby a gróf akoby si na niečo spomenul:
„Prepáčte, niečo som zabudol,“ povedal sluhovi a vrátil sa späť.
Otvoril dvere a našiel ju sedieť za stolom. Podišiel ku nej a vytiahol z vrecka prsteň.
„To ma chcete rozzúriť, alebo ste si nenašli náhradu za ženu, ktorá nemá veľkú cenu?!“
„Nehľadal som žiadnu náhradu. Pre mňa ste jedinečná vy.“
„A preto ste ma nenechali ako potravu pre žraloky, však?!“
„Na tých miestach žiadne žraloky nie sú. Nechcel som, aby ste sa utopili.“
„Preto ste ma nechali zbičovať do bezvedomia, áno?!“
„Povedal som im, aby prestali, keď sa rozplačete alebo ich budete prosiť.“
„Takže za všetko si môžem sama, áno?!“
„Netušil som, že ste taká tvrdohlavá … a že toľko znesiete. Ženy nebývajú také …“
„Choďte do čerta!“
„Rád by som sa s vami oženil …“
„Čože?! Vy si myslíte, že som stratila pamäť?! Alebo si myslíte, že som blázon?! Váš otec vám prikázal, aby ste ma vrátili do Európy a kráľ potvrdil moju nezávislosť. Tam sú dvere, pán gróf!“
„Vy máte milenca!“ zamračil sa a pristúpil k nej.
„Žiadny muž nie je nenahraditeľný!“ odsekla.
„Tvrdili ste, že ma milujete!“
„To ste tvrdili aj vy! Nakoniec ste ma zo samej lásky skoro zabili! Tam sú dvere!“
Ibrahim sa však nevybral ku dverám, ale ku nej. Približoval sa pomaličky ako šelma, ktorá sa chystá uloviť korisť. Priblížil sa ku nej, chytil ju za pás a položil ju na chrbát na stôl. Potom sa nahol, akoby sa jej chcel zmocniť. Skrčila nohy v kolenách a nič netušiaceho muža odsotila od seba, až udrel chrbtom o stenu a spadol. Zoskočila zo stola, zobrala zvonec a zvonila tak silno, že vbehli dovnútra až traja sluhovia. Ukázala im na neho:
„Pána grófa zavriete do mojej pivnice a dáte pozor, aby neušiel. Na spanie mu postačí holá zem, on je na to zvyknutý.“
„Kedy ho máme pustiť, pani markíza?“
„Keď mu vychladne hlava. Ale o tom rozhodnem sama.“
Kývla im a oni ho odviedli.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.