Krátko po návrate z Francúzska Karlovi umrela jeho tretia manželka Anna Svídnická. Ako aj tie dve predtým, zavraždili aj ju. Karol našiel travičov a ani nie o mesiac po pohrebe išiel do Poľska. Po príchode do Krakova zistil, že Kazimír medzitým súrne odcestoval do Varšavy. Predtým však poveril svojho dôverníka, aby Karla a jeho sprievod ubytoval a staral sa o nich. V paláci sa stretli aj iní veľmoži, ktorí čakali na Kazimírov príchod. A tak si krátili čas rozprávaním a hraním kociek.
Karol, tak ako vždy a na každej návšteve, vyzvedal, kde sú najkrajšie dievčatá a ženy. Dozvedel sa, že najkrajšia je kňažná Eliška, ktorá je v Krakove práve teraz aj so svojím strýkom. Karol sa okamžite rozhodol, že sa s mladučkou kňažnou musí stoj čo stoj zoznámiť. Ešte v ten večer si prisadol ku stolíku, kde hral kocky Eliškin strýko s inými veľmožmi a pridal sa ku hre. Ako zálohu do hry si od kniežaťa vyžiadal zoznámenie s jeho krásnou neterou. Karol hral a vyhral.
„Veličenstvo, táto výhra neplatí.“
„A prečo?“ opýtal sa nevinne Karol.
„Pretože ste podvádzali!“
„Vôbec som nepodvádzal. Vyhral som. Takže ma zoznámite s Eliškou.“
„Nezoznámim!“
„A prečo?“
„Pretože ste veľký sukničkár a smilník. A ja si neter skaziť od vás nedám!“
„To je vaše posledné slovo?“
„Áno.“
„Dobre. Beriem ho na vedomie.“
Na druhý deň obchádzal Karol na koni palác a snažil sa o Eliške zistiť čo najviac. Zrazu vyšiel z brány jazdec. Bolo to mladé páža.
„Hej, mládenec, mohol by si na mňa počkať?“
„Čo si prajete, pane?“ spýtalo sa páža.
„Potreboval by som sa niečo dozvedieť,“ a Karol hodil pážaťu plný mešec.
„Tak sa pýtajte, pane.“
„Poznáš mladú kňažnú Elišku?“
Pážaťu sa mihol po tvári úsmev. Karol si to nevšimol. Keby bol býval pozornejší, zistil by, že sa rozpráva práve s ňou.
„Veľmi dobre ju poznám. Takmer tak dobre ako seba. Som jej brat Jašek.“
„Počul som, že je veľmi krásna.“
„Hovoria to o nej. Ale je veľmi namyslená, lebo do reči sa s hocikým nedá.“
„To je snáď jej cnosť, nie?“
„Povedzme, že áno. Lenže je veľmi prieberčivá a urobí len to, čo chce sama.“
Karol si spomenul na Beátu a zrazu chcel túto novú odvážnu dámu spoznať. Vedel, že je omnoho mladšia ako Beáta a on by rád zistil, či aj krajšia a odvážnejšia.
„Tým radšej by som sa s ňou zoznámil. Mám rád nezávislé a odvážne ženy.“
„Len aby ste neboli sklamaný. Hovorí sa, že je veľmi silná.“
„Silná?“
„Áno. V rukách zlomí najlepšiu konskú podkovu ako nič.“
„Íha! To by som chcel vidieť!“
„A nebojíte sa?“
„Prečo by som sa mal báť?“
„Že si taká siláčka veľmi ľahko s vami poradí.“
„Ktovie. Možno ju dobyjem svojím šarmom.“
„Fíha! Vy ste ale namyslený!“
„Počúvaj, Jašek. Ak mi privedieš Elišku, dám ti ešte jeden taký mešec.“
„To je trošku málo. Dva!“
„Dva je trošku veľa, nie?“
„Pch! Tak si ju hľadajte, kde chcete!“ dodal a chcel odcválať.
„Počkaj, mladý. Tak dobre. Dva.“
„Dobre. Tak mi ich dajte a zajtra o takomto čase vám ju pošlem.“
„A čo keď ma oklameš?“
„To je váš problém. Ale ak ju nechcete vidieť, nemusíte mi nič dávať.“
„No dobre. Už choď!“
Eliška sa takto bavila na Karlov účet asi týždeň. Až keď jej Karol dal aj tie sľúbené dva mešce zlatých, bola ochotná sa mu na ďalší deň ukázať v ženských šatách.
Karol bol trošku sklamaný, lebo podľa slov pážaťa si ju predstavoval omnoho krajšiu a príťažlivejšiu. Napriek tomu sa ju pokúšal získať a používal na to všetky prostriedky. Recitoval jej básne, s lutnou jej spieval piesne o láske, rozprával a rozprával. Lenže Eliška ho vždy veľmi ľahko odbila a Karol sa stále s väčšou chuťou ku nej vracal. Neodradilo ho ani to, keď pred ním len tak mimochodom zlomila podkovu. Karol si síce od prekvapenia sadol a dlho sa nezmohol na jediné slovo, ale potom to zobral ako výzvu. Kým sa vrátil Kazimír z Varšavy, stihol Karol požiadať Elišku o ruku a chcel si ju hneď odviesť do Čiech.
Lenže Eliška mu odpovedala:
„Takých namyslených panákov ako ste vy, pane, je aj v Poľsku dosť. Nemusím sa preto vydávať do Čiech.“
„Ani vtedy nie, keby som z vás urobil českú a nemeckú kráľovnú?“
„Vy ste kráľ?!“ prekvapene sa spýtala.
„A vy neviete, že je tu na návšteve kráľ?“
„To viem. Ale nevedela som, že ste to vy. Myslela som si, že ste nejaký veľmož z kráľovho sprievodu.“
„Takže aká je vaša odpoveď kráľovi?“ a Karol sa sebavedome usmieval.
„Stále rovnaká, milý pane. Dostali ste košom. A neospravedlňuje vás ani to, že ste kráľ!“ a odišla.
Lenže odmietnutie Karla vôbec neodradilo. Ako novú politickú manželku žiadal od Kazimíra práve Elišku. Lenže Kazimír nesúhlasil. Pomoransko s prístavmi, ktoré tvorilo veno kňažnej, bolo aj pre Kazimíra veľmi vzácne a tak sa ho odmietol vzdať.
Pokračovanie o dva týždne…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.