V jedno dopoludnie začiatkom apríla sa Natálii narodila dcérka. Johann pomáhal Natálii tlmiť pôrodné bolesti hladením po chrbte a stláčaním akupresúrnych bodov okolo chrbtice. Keď mala bolesti slabšie, držal ju za ruku. Bolo to veľmi dobre, lebo v týchto pre ženu ťažkých hodinách nebola sama. Našťastie samotný pôrod nebol dlhý ani komplikovaný a Johann bol pri nej dovtedy kým ho lekár nevyhodil za dvere. Potom potichu tie dvere otvoril. Lekár už nemal čas ho vyhadzovať druhýkrát. Maličká práve prichádzala na svet. Prvý ju vzal do rúk Johann a lekára odsunul bokom: „Je to moje dieťa, nie vaše. Starajte sa o rodičku!“
Lekár iba nemo otvoril ústa a pozeral. Chcel prestrihnúť pupočnú šnúru.
„Povedal som vám aby ste sa starali o rodičku! Na to je ešte čas! Kým nevyjde placenta, nepribližujte sa láskavo ku nám!“
„Ale, predsa…“
„Žiadne ale! Moja teta priviedla na svet viac detí ako vy. Jej manžel bol lekár, špecialista na pôrody. Pri každom pôrode mu asistovala. A keď mi ona hovorila že sa pupočná šnúra prestriháva až keď je vonku aj placenta, tak sa prestriháva až vtedy! Mali by ste si zopakovať skúšku z pôrodníctva. Doporučujem vám navštíviť vo Viedni doktora von Bernburg.“
„Toho slávneho lekára?“
„Presne tak. To je môj ujo. Vysvetlil mi, prečo je to tak dobré. Príchod dieťatka na svet je pre dieťatko veľmi vysiľujúci a unavujúci. Keď sa konečne narodí a nadýchne, musí si odpočinúť. A práve vtedy mu ešte pomáha pupočná šnúra, aby bolo telíčko dobre zásobené kyslíkom a živinami. Aj dýchať sa musí ešte len naučiť. Za krátky čas si dieťatko odpočinie a aj sa naučí správne dýchať. Vtedy placenta sama vyjde von. Potom mu už nemá čím pomáhať a môže sa odstrihnúť.“
Z lôžka sa ozvala unavená Natália:
„Myslím si, že v prírode nie je nič nadarmo. Načo sa máme ponáhľať, aj tak ten pôrod trvá dlho. Tak nejakú minútu navyše sa snáď dá počkať.“
Lekár sa opýtal: „Je to asi pravda. Ale čo robiť v prípade, že je pupočná šnúra otočená okolo hrdielka?“
„Tak vtedy ju rýchlo prestrihnete. Je to až tak veľa prípadov?“
„Nie, sú výnimočné.“
„No vidíte. Netreba všetko hádzať do jedného vreca.“
„Ďakujem vám, pán profesor. Nie ste lekár, a napriek tomu som sa mal od vás čomu naučiť.“
„Mne neďakuje. Poďakujte sa môjmu ujovi, ten mi to všetko hovoril.“
„A môžem sa opýtať pri akej príležitosti?“
„Asistoval som mu totiž pri jednom pôrode. Vtedy som študoval v Prahe a bol som na Vianoce u nich. Jeho manželka odišla večer ku svojim rodičom, aby im pomohla s výzdobou domu. A práve vtedy priviezli do ich domu mladú ženu, ktorá práve rodila. Nič iné mi nezostávalo, ako mu pomáhať. Musel mi vysvetľovať krok za krokom. Tak som sa to naučil.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.