Starý riaditeľ úplne stratil reč a za hlasného krochkania skoro všetkých prítomných radšej rýchlo utiekol.
Sála mala o zábavu postarané. Keď sa aj hudobníci spamätali, začali hrať krásny viedenský valčík.
Horár prišiel k Johannovi a Natálii:
„Pán barón dovolíte, aby som si s vašou ctenou manželkou išiel zatancovať? Musím ju totiž presvedčiť, aby mi tú sviňu predsa len ešte raz namaľovala. Dám, si ju od izby, aby sa hostia mali na čom zabávať. Pani barónka, smiem prosiť?“
Natália prisľúbila horárovi, že ten obraz mu pošle čím skôr. A skutočne. Ten obraz namaľovala hneď po plese a mal veru poriadnu iskru! V ten večer vytancovali Natáliu všetci prítomní muži. A veru nikto sa nehanbil za to, že venuje pozornosť tehotnej žene.
Do roka malo mestečko omnoho vyšší počet obyvateľov než kedykoľvek dovtedy. Všetky tehotné mamičky mali najradšej prechádzku popod okná domu, kde býval starý riaditeľ. Ku nim sa neskoršie rada pridala aj Natália na prechádzke s maličkou Gerdou. Sem-tam sa pri nich zastavili aj iné mladé dievčatá. A tak sa stalo, že z prechádzky sa domov niekedy vracali viacerí, než na ňu odišli. Bývali to siroty alebo iné chudobné deti, ktoré túžili po teple domova. Natália si brávala so sebou aj stojan a rada maľovala. Obrazmi zásobovala krčmára. Ten bol rád, že má neustále nové obrazy, lebo mu lákali stále nových a nových zákazníkov.
Neboli to len portréty divých svíň, ale práve naopak, boli to nádherné nadpozemské obrazy, ktoré ľuďom veľa dávali. Za ich predaj mal krčmár dokonca aj stálu províziu. Zakrátko otvoril na obľúbenom mieste prechádzok záhradnú reštauráciu, ktorú napočesť ufrflaného bývalého riaditeľa nazval „U diviaka“. Reštaurácia sa stala obľúbeným miestom stretávania nielen mamičiek, ale aj študentov a miestnej smotánky. Starý riaditeľ sa radšej presťahoval do iného mesta. Konečne nastal v mestečku pokoj a kľud.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.