Zakrátko po tejto udalosti sa vrátil Arnošt živý a zdravý. Beáta mu povedala, čo sa stalo.
V najbližší pondelok po nedeľnej pobožnosti sa vracal Karol z Karlštejnu do Prahy. Cestou sa k nemu pridal Arnošt s Beátou. Keď prišli do Prahy, dala sa Beáta na druhý deň ohlásiť na oficiálnu audienciu. Do sály vošla aj s koňom, ktorého dostala po znásilnení na cestu domov. Keď stíchol šum začala:
„Vaše veličenstvo, prišla som vám vrátiť koňa, ktorého ste mi dali na cestu krátko po tom, čo ste ma potupili.“
Prítomní začudovane otvárali oči a Karol bol taký prekvapený, že ju ani len neprerušil. Potom sa naduto opýtal:
„A si si istá, pani Beáta, že som to bol ja?“
„Som si istá. Ten muž v lese sa mi totiž na konci predstavil. Mal na pravej strane chrbta tri materské znamienka.“
Beáta podišla k benátskemu zrkadlu.
„Ak chceš dokázať svoju nevinu, ukáž chrbát!“
Karol vstal. Bol si istý, že na chrbte nemá žiadne materské znamienka. Minule, keď bol s jednou z početných mileniek si všimol, že ona má veľké materské znamienko na chrbte. Opýtal sa jej, či má tam nejaké podobné aj on a dostal odpoveď, že nie. Podišiel k zrkadlu a sebaisto si vyhrnul košeľu:
„Pozeraj sa koľko chceš, ja tam žiadne znamienka nemám!“
Ku zrkadlu podišli všetci prítomní. Na pravom boku sa Karlovi vynímali tri malé materské znamienka v trojuholníku. Celá sála stíchla. Prvý sa ozval Arnošt, ktorý to očakával:
„A čo tieto znamienka?“ a ukázal na ne prstom. Karol sa obzrel do zrkadla a zdúpnel. Jeho milenka ho však neklamala. Nemal také veľké znamienko ako ona, ani jemu podobné. Mal tri malé. Zapotácal sa a strčil do zrkadla. To spadlo a rozbilo sa. Bolo to ako priznanie viny.
Ku Karlovi priskočil jeho pobočník a podoprel ho. Ledva ho odprevadil na trón. Karlovi bolo skutočne zle. Audiencia skončila a kráľ skončil v rukách lekára. Arnošt s Beátou odišli do svojho pražského domu. Na druhý deň ich tam vyhľadal Karol. Sadol si s nimi ku stolu a iba ticho sedel zo sklonenou hlavou. Potom sa ticho pýtal:
„Beáta, aké chceš zadosťučinenie?“
Beáta sa ho namiesto odpovede s bolesťou v hlase opýtala:
„Karol, prečo si to urobil? A práve ty? Mal si masku a menil si hlas. Vtedy som ťa nespoznala. Lenže telo si si nezmenil. Karol, tvoje telo poznám lepšie, než si ho poznáš sám. Na to jediné si zabudol!“
Karol sedel ako omráčený a zdalo sa, že už-už odpadne. Zrazu sa rozplakal. Všetko mu pripadalo hlúpe a pochabé. Beáta cítila, že v Karlovi sa pohlo svedomie. Pripadal si zrazu nehodný moci, ktorú mal a nehodný života, ktorý takto povrchne žil.
„Tak, Karol, prečo si to urobil?“ znovu sa ho ticho opýtala.
Karol si schoval tvár do dlaní a ešte tichšie odpovedal: „Preto, aby ťa Arnošt opustil ako zhanobenú ženu. Ja by som sa ťa ujal a žili by sme spolu … Beáta, milujem ťa. Vráť sa.“
„Karol, toto bol najhorší spln tvojich vášní a tvojho rozumu aký si kedy mal. Arnošt ma neopustí. On ma ľúbi nezištne, Karol. Tvoja láska je obyčajné sebectvo. Najväčšiu bolesť si mi spôsobil poznaním, že tú hanebnosť si urobil ty. Ty, Karol, ktorého som ľúbila, za ktorého som sa chcela vydať. Nie preto, aby som bola kráľovná, ale preto, aby som bola tvoja žena. Ty si nechcel. Nemala som majetok a tak som ti bola dobrá iba ako milenka. Jedna z mnohých. Trpké poznanie! Lenže týmto činom si neublížil iba mne. Zrúcal si všetko, čo si celý život budoval. Tvoja kaplnka na Karlštejne je znesvätená. Znesvätil si ju ty sám tým, že si po tomto skutku bez štipky ľútosti viedol pobožnosť. A viedol si ju ako vrah, lebo si zabil vo mne vieru v tvoje dobro. A nielen vo mne. Všetko, čo si vykonal je zapísané pravdivo tam hore. A ty, ako človek, ktorý je presvedčený o Božej spravodlivosti, to veľmi dobre vieš. To nie sú tvoje falošné kroniky ani životopisy!“
Karol si zakrýval dlaňami oči a plakal. Beáta vycítila jeho zúfalstvo. Bolo jej ho ľúto. A vtedy akoby počula to, čo mu vzápätí musela opakovať:
„Karol, od dnešného dňa nikto nesmie vojsť do tvojej kaplnky, iba ty sám. Budeš tam vstupovať bosý, s obnaženou hlavou a v pokore budeš prosiť Boha o odpustenie. To je jediné čo smieš ešte urobiť. Znesvätené miesto je pre každého čistého človeka nebezpečné. Ty si ho však znesvätil a tak ho aj ty musíš očistiť. Ak je tvoja ľútosť a zbožnosť skutočná, podarí sa ti to.“
Karol počúval a Beáta sa odmlčala. Potom sa zmohol na tichú otázku:
„Beáta, môžeš mi odpustiť?“
Odvrátila sa. Bolesť zo sklamania bola veľká. Nevedela, či mu dokáže túto ranu odpustiť. Ale keď sa mu pozrela do očí, povedala:
„Pokúsim sa, Karol. Ale musíš sa zmeniť. Ja sa už k tebe nevrátim. Ak budeš niečo potrebovať, príď za mnou. Žiť v tvojej blízkosti už nemôžem.“
Kráľ pokýval hlavou. Ten nešťastný spln rozumu a vášní! Musí ho prekonať a nedovoliť, aby rozum ovládal jeho. Vedel, že to musí urobiť a vedel aj to, že tento boj bude veľmi ťažký. Vstal a potichu odišiel. Beáta vstala tiež a podišla k Arnoštovi, ktorý sa stále prechádzal a on ju zobral do náručia.
Karol sa skutočne snažil polepšiť. Do jednej jedinej bodky splnil to, čo mu bolo povedané. Na Karlštejn od toho dňa mali zakázaný vstup všetky ženy, aby ho ani v najmenšej myšlienke neprovokovali k nemravnostiam. Do kaplnky vstupoval sám, bosý a s obnaženou hlavou.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.