„Tak čo ste vybavili?“ spytoval sa nedočkavo Ján, len čo Beáta vyšla od kráľa von.
„To, že vás nikto nebude do ničoho nútiť. Stačí?“
Ján súhlasil. A naozaj neprešiel ani mesiac a do Prahy prišla Karlova dcéra Gabriela. Obraz bol krásny, ale v skutočnosti bola ešte krajšia. Keď ju uvidel Ján, zaľúbil sa a doslova on prinútil Beátu, aby ho tej nádhernej dáme predstavila. Čoskoro bola svadba.
Arnošt odcestoval na niekoľko dní do Viedne na privítanie pápeža. Beáta zostala s deťmi v Arnoštovom dome neďaleko Karlštejnu. Už-už sa blížil termín kedy sa mal arcibiskup vrátiť a všetci na neho netrpezlivo čakali. Vtedy zabúchal na bránu posol a pýtal sa priamo za pani Beátou.
„Čo si prajete, pane?“
„Pán arcibiskup mal nehodu. Potkol sa mu kôň, on spadol a leží zranený neďaleko odtiaľto. Chcel, aby ste prišli po neho vy sama.“
„Je vážne zranený?“ spýtala sa s obavou.
„Vyzerá to tak, nemôže sa ani pohnúť.“
Beáta neváhala. Ihneď dala osedlať koňa a sama sa preobliekla do mužského jazdeckého odevu. Vysadla na koňa a posol ju viedol. Cválali cestou až prišli do lesa. Posol ju viedol stále ďalej až prišli na lesnú čistinku. Tam zastali. Vtedy vystúpili spoza stromov a kríkov ozbrojení muži a obkľúčili ich. Zároveň s nimi vyšiel aj muž s maskou na tvári. Zdalo sa, že práve on im velí. Aj posol pricválal k nemu, niečo mu povedal a hlavou ukázal na ňu. Bolo jej jasné, že sa dostala do pasce. Ale čia pasca to bola, nevedela. Ozbrojená nebola, v tom chvate a obave o Arnošta na zbrane celkom zabudla. Počká teda a uvidí. Ale bude sa brániť!
Muž s maskou pristúpil ku nej. Uklonil sa a slušne sa jej prihovoril:
„Vítam vás, pani Beáta. Boli by ste taká láskavá a zišli by ste z koňa?“
Jeho hlas sa jej zdal povedomý, hoci maska ho dosť menila. Nevedela si však spomenúť, komu by mohol patriť. Kazimírovi nepatril, ten tak dobre česky nevedel. Jeho by spoznala určite aj podľa prízvuku.
„Nie, pane! Najprv ma musíte zastreliť!“ odsekla.
„Ja vás chcem živú, nie mŕtvu,“ ozval sa muž s maskou trošku posmešne a kývol na dvoch jazdcov. Tí pricválali, obstúpili Beátu z obidvoch strán, chytili ju za ruky a zložili ju z koňa tak, že sa nestačila ani brániť. Keď sa spamätala, stála rovnými nohami na pevnej zemi a už ju držali dvaja pešiaci. Nemalo zmysel sa brániť. Nič by tým nedosiahla, presila bol veľká. Iba by sa zbytočne unavila.
Muž s maskou kývol na mužov, ktorí ju držali a tí ju odprevadili hlbšie do lesa. Veliteľ ich nasledoval. V lese bol postavený stan. Veľký, priestranný a vo vnútri bol prepychovo zariadený – podušky, kožušiny, jedlo a víno. Muži ju voviedli dnu. Tam ju pustili a čakali na ďalšie pokyny.
Muž s maskou jej ukázal rukou, aby sa posadila. Posmešne sa mu pozrela do očí a pokrútila hlavou. On dal znova pokyn svojim pomocníkom a tí ju nasilu usadili na podušky.
„Budete si želať víno?“ spýtal sa jej.
„Nie!“
On dal znova pokyn. Jeden z mužov jej chytil ruky a druhý jej držal pri ústach pohár a nútil ju piť. Pila. Nakoniec, aspoň nebude mať strach. Keď vypila jeden pohár, ihneď jej dali druhý a po ňom tretí. Bolo to ťažké, opojné francúzske víno. Začala sa jej krútiť hlava. Nebola zvyknutá toľko piť. Muž s maskou ju opäť ponúkol:
„Určite ste hladná. Najedzte sa.“
„Nebudem jesť. Ten jed ste predsa mohli dať aj do vína.“
„Už som vám povedal, že vás nechcem mŕtvu. Živá ste omnoho zábavnejšia.“
„Ó, koľká česť!“ pozrela sa mu posmešne do tváre. „Čo hodláte so mnou živou urobiť?“
Muž neodpovedal. Prišiel ku nej a chcel ju objať. Odstrčila ho a zavrčala: „Nedotýkajte sa ma!“ On ju však chytil okolo pása. Beáta sa otočila a strelila mu také zaucho, že mu skoro spadla maska. Muž si ju napravil a vydal ďalší pokyn: „Vyzliecť a ruky zviazať za chrbtom.“
Zavrela oči. Teraz bude potupená. Je ich príliš mnoho na to, aby sa sama ubránila. Nemala na to ani najmenšiu možnosť. Mala by prosiť? Nie, prosby by jej aj tak nepomohli a sama sa ponižovať pred nimi nebude! Aj tak si tento tu s ňou robí to, čo chce on. Na plač a prosby sa teda neponíži! A nechala sa bez odporu vyzliecť i zviazať.
Keď bolo po všetkom, muž, ktorý mal stále na tvári masku, sa začal obliekať. Otočil sa ku nej chrbtom a vtedy to zbadala! Na pravej strane asi na páse mal tri materské znamienka, ktoré tvorili menší trojuholník. Tak predsa sa jej predstavil!
Muž sa obliekol. Ona ešte stále ležala v poduškách a prezerala si ho.
„Vy sa neponáhľate obliecť? To ste sa cítili tak dobre?“ spýtal sa posmešne.
„Vy ste ma dali vyzliecť aj zviazať! Vy ma dajte rozviazať aj obliecť!“
Muž sa na ňu pozrel. Takto sa predsa nespráva pohanená žena. Takto sa správa kráľovná! A zavolal svojich pomocníkov, ktorí čakali vonku a prikázal im: „Rozviazať a obliecť!“
Beáta hrdo stála, nechala sa poobliekať, upraviť, ešte skontrolovala ako vyzerá a povedala: „Dúfam, že to bola celá záležitosť, pre ktorú ste ma sem nechali priviesť,“ a pozrela sa na muža. V tom pohľade nebol ani len náznak toho, že by sa hanbila. Keď videl ten pohľad, otočil sa jej chrbtom, sklonil hlavu a potichu povedal: „Môžete odísť.“
„Dajte mi priviesť koňa.“
„Pane, jej kôň ušiel,“ odpovedal jeden z pomocníkov.
„Tak mi dajte iného osedlaného koňa. Nabudúce vám ho vrátim, keď vás opäť uvidím!“ posmešne mu odpovedala. Muž s maskou ako keby posmešný tón nepočul. Obrátil sa na svojich pomocníkov:
„Dajte jej iného osedlaného koňa. A vy, pani, si ho môžete nechať.“
„Ó, koľká to česť!“ odsekla.
Koňa jej priviedli a ona hrdo vysadla a so vztýčenou hlavou odcválala domov.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.