„A ako je to s tým vašim sirotincom a chudobincom, ako ste to tu nazvali?“
„Jednoducho. Keď sme otvorili školu, prišli za nami niektoré dievčatá, ktoré väčšinou museli slúžiť, len aby prežili. Tiež chceli študovať. Boli to siroty alebo pochádzali z veľmi chudobných rodín. Tak teraz bývajú u nás a chodia do školy. Nech si tam páni hľadajú sluhov.“
„A to nikto neprotestoval?“
„Ale áno, a nie jeden. Ale Natália to vyriešila veľmi šalamúnsky.“
„Ako, ak sa smiem opýtať?“
„Jednoducho. Povedala som, že ak v niektorom dome bude musieť slúžiť mladé nevzdelané dievča, tak ani bohatá dcérka nesmie chodiť zatiaľ do školy.“
„A tomu uverili?“
„Veď na to tu máme nášho bratrančeka. Škola má svoje kapacity a záleží na prijímacej komisii, koho príjme.“
„To je pravda. Toho bratranca by som teda rád videl.“
„Príde na nový rok, lebo sa chystáme usporiadať tri plesy.“
„Tri? Doteraz som tu nezažil ani jeden, iba ak nejaké hlúpe zábavy.“
„Tak, mal by si vidieť obchodníka s textilom. Zdraví nás ešte skôr, ako nás zbadá. Natálii vnútil dokonca celý bal látky zadarmo pre chudobné dievčatá, aby sa aj oni dobre obliekli na ples.“
„Áno? A čo ho k tomu viedlo?“
„Uvidíš na plese. Aj klenotník je úplne šťastný muž.“
„Aha! A kedy ste sa predvádzali?“
„Ešte v lete, usporiadali sme vernisáž Natáliiných obrazov a prišla tam oblečená v takých trochu luxusnejších šatách na tieto pomery.“
„Ak ty braček vravíš že trochu, tak to musela byť slávnostná večerná róba aspoň pre cisársky dvor.“
„Tak nejako, mala ich tri.“
„Aha! Tak preto tri plesy, však.“
„Presne tak. Nech aj iné dámy môžu mať tri róby. Niektoré si ich dali dokonca ušiť štyri.“
„A čo na to tí ich lakomci?“
„Neviem. Majú smolu.“
„A to vás ešte nik nezabil?“
„Pokúsil sa – môj starý riaditeľ. Dostal dáždnikom.“
„Ten starý mládenec? Od koho?“
„No od koho? Predsa od Natálie.“
„Aha! To by na ňu sedelo.“
„Ty, Josef, ako to že ju tak dobre poznáš?“
„Mal si ty s ňou chodiť pár rokov do gymnázia a aj ty by si ju tak poznal. Ani tam nebola nejako zakríknutá. Možno prvý rok, potom sa udomácnila. Viackrát sa jej krik len tak ozýval po chodbách, keď ju niektorý z chlapcov nahneval.“
„A čo na to profesori?“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.