Josef sa rozosmial. „Presne taká, akú potrebuješ.“
„Moja drahá, to niečo nie je niekto. Ja mu ukážem budovu školy, aby ste vedeli, nech sa trápi aj on.“
„No dobre.“
„Vidíš Josef? Nikdy sa neospravedlní. Je krásna.“
„No čo, to sa mám nejakým ospravedlňovaním zhadzovať pred nejakými chlapmi?“
„Presne. Vinní sú vždy iba chlapi a to aj za to, za čo nemôžu alebo čo nechcú,“ dodal Josef.
„Zaujímavá teória. Asi si ju osvojím,“ odpovedala.
„Vy? Vy ju už praktizujete,“ dodal s úsmevom Johann.
„No dobre. Teraz mi radšej povedzte, prečo tu nemáte miesto?“ spýtal sa Josef.
„Je tu taký menší sirotinec a chudobinec.“
„Čo?“
„Presne tak. Otvorili sme tu dievčenské lýceum.“
„Dievčenské? A to sa vám akým zázrakom podarilo u týchto skostnatencov? Veľmi dobre sa pamätám na Natáliu v gymnáziu. Bola tam jediné dievča na celej škole a posmechu si užila až-až. Ale keby len to, to sa ešte dalo prežiť. Moji spolužiaci sa raz chystali, že ju prepadnú a znásilnia. Somári!“
„Aha, tak preto ste mi vtedy povedali, aby som si na nich dávala pozor. A domov aby som nešla zadnou kratšou cestou, ale radšej dookola cez celé mesto.“
„Presne tak. Ale aj tak si vás vraj počkali, lebo sa potom o tom rozprávali.“
„Aha! Tak to boli vtedy oni!“
„A čo ste urobili vy?“
„Nič. Povedala som im, že môžu ísť so mnou do večného zatratenia, lebo som nečistá. Utiekli, zbabelci.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.