Na Vianoce odcestovali Gerd s Kristínou ku Gerdovým súrodencom do Innsbrucku. Po smrti oboch rodičov Gerd cestoval ku nim častejšie, veď nikoho iného z blízkej rodiny už nemali. Johannova rodina sa pripravovala na Vianoce. Práve vtedy ku nim zavítala návšteva.
„Ahoj Johann.“
„Josef, čo tu robíš?“
„Prišiel som na prázdniny. Domov nepôjdem. Môžem zostať u vás?“
„Ako myslíš, braček, prečo nie. Ale mal by si povedať rodičom, že si tu.“
„Písal som otcovi. Súhlasil. Napísal mi, že vás príde navštíviť aj on. Aspoň budeme mať pokojné Vianoce.“
„Natália, prosím vás, je ešte nejaká izba vôbec voľná?“ opýtal sa Johann.
„Ešte sú voľné tri izby.“
„V takom veľkom dome?“ opýtal sa prekvapene Josef.
„Je dosť malý na počet obyvateľov, ktorý ho obýva.“
„Však vy ste dvaja, a s kuchárkou a jej dcérkou spolu len štyria, pokiaľ viem.“
„Tak toho nevieš milý braček ešte veľmi veľa. Ale najprv sa choď zložiť, uvaríme ti zatiaľ kávu. Alebo chceš radšej čaj?“
„Kávu. A takú čiernu a hnusne silnú.“
„Ako uhlie z Afriky?“ zasmiala sa Natália.
„Presne takú, len ešte hnusnejšiu. Som veľmi unavený, tak si prosím niečo smrtonosné.“
Josef odišiel s Natáliou do jeho izby a Johann zatiaľ postavil na kávu. Keď sa vrátili, práve sa z nej parilo.
„Tak ťa vítam u nás, braček. Toto je moja manželka,“ pokúsil sa o predstavenie Johann.
„Ja ju poznám už z gymnázia. Tak ti treba!“
„Ako to myslíš, braček?“
„Tak, ako som to povedal. Má povahu ako ja. Ty si matematik, ona je maliarka. Ja som lekár a potrebujem asi matematičku, alebo niečo podobné. Ozaj, nevieš niečo o nejakej krásnej a vzdelanej dievčine, ktorá by ma chcela?“
„Viem, ale nepoviem.“
„Nebuď!“
„Budem!“
„Ale, Johann.“
„Dobre, zajtra ti niečo ukážem.“
„Tak niečo? No teda! Odkedy je žena niečo!“ ozvala sa Natália.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.