Na druhý deň Natália zobrala obraz a cestou do školy sa zastavila u majiteľa krčmy:
„Pane, doniesla som vám darček. Len mám jednu podmienku. Musí to visieť tak, aby to videlo čo najviac ľudí.“
„Prečo, drahá barónka?“
„Pozrite sa,“ povedala Natália a odkryla obraz.
Krčmár sa začal smiať: „Už chápem.“
Natália dodala: „A nie, že mu ho predáte lacno!“
„Spoľahnite sa, pani barónka.“
Obraz o hodinu už visel na najčestnejšom mieste. Cestou zo školy sa zastavila v krčme, že si ho ešte raz pozrie. Obraz tam už nebol.
„Pani barónka, neviem ako sa vám mám poďakovať za taký kráľovský dar. Horár ho chcel predtým síce ešte zastreliť, lebo vraj takú obrovskú divú sviňu ešte nevidel, ale nedovolil som mu to.“
„Dúfam, že nabudúce mi budete tiež k dispozícii,“ smiala sa Natália.
„Vám kedykoľvek. A obedy si tento mesiac nevarte.“
Od tejto doby aj tí profesori, ktorí dovtedy nepomáhali až tak ochotne, začali byť veľmi príjemní. Nikto totiž nemal rád starého riaditeľa. Každého nejako zhanobil nielen v meste ale aj v škole pred žiakmi. Všetci sa zhodli na tom, že takú príučku si zaslúžil.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.