Socha už dávno stála v parku, keď do Francúzska znovu prišiel cár Peter. Pravdaže, po obvyklých uvítacích zdvorilostiach sa ihneď ponáhľal za Athénaïs.
„Athénaïs, čo to má znamenať tá socha v zámockom parku?!“
„Aká socha?“
„Netvárte sa, že o nej neviete … to vám nevadí, že sa každý pozerá na vašu nahotu?!“
„Gill tvrdil, že ma nikto nespozná …“
„Hlúposť! Je to jedno, či vás niekto pozná alebo nie! Tá socha musí ísť odtiaľ preč!“
„Objednal si ju kráľ …“
„A vie kráľ, že má v parku svoju svokru?!“
„Neviem, či pozná každú sochu do tváre …“
„Pôjdem za kráľom a tú sochu od neho kúpim!“
„Ako to chcete urobiť?“
„To už nechajte na mňa a štátnické rokovania. Môžem vás však ubezpečiť, že to urobí rád.“
Peter hneď vstal a odišiel. Vrátil sa až na druhý deň neskoro večer. Athénaïs skoro odpadla, keď videla sochu prikrytú na voze, ktorý ho sprevádzal.
„Ako ste to dokázali? Kráľ sa nerád vzdáva umeleckých diel.“
„Stačilo, aby som mu povedal, čiu podobu má socha. Neveril mi, ale keď sa podrobne zahľadel do jej tváre, daroval mi ju.“
„Ľudovít vám tú sochu daroval?“
„Priam mi ju vnútil. Zdá sa, že nemáme rovnaký vkus.“
„Čo s tou sochou urobíte?“ spýtala sa ho.
„Utopím ju v mori!“
„Hm, pekná vyhliadka. Ja som vedela, prečo s vami nemám cestovať do Ruska,“ zasmiala sa.
„Možno si to ešte rozmyslím. V Rusku vás nepoznajú a v mojej pracovni by sa pekne vynímala. Viete, že dnes večer príde Gill? Objednal som si u neho nejaké vaše obrazy.“
„Dobre, v ktorých šatách mu mám pózovať?“
„V tých, v ktorých ste mu pózovali pre sochu.“
„To vám nestačí socha?“
„Je naozaj krásna, ale obraz je obraz. Musím uznať, že vyzeráte naozaj ako Venuša a prečo by som práve ja mal byť ukrátený o také umelecké diela?“ smial sa a plamienky v očiach mu nezbedne zaihrali. „A nakoniec, na tie obrazy sa budem pozerať iba sám, ale na tú sochu sa už pozerali všetci. Čo sa kto má na vás pozerať keď nemáte šaty?“
„Preto ju ste chceli utopiť?“
„Presne tak. Gillovi ste však museli pózovať s radosťou, keď ju tak bránite pred tým utopením!“
„Vôbec nie. Urobil si iba nejaké náčrtky a sochu modeloval bez toho, že by som pri tom bola. Povedal, že pozná každé miesto môjho tela naspamäť. Musíte uznať, že mal pravdu – vydarila sa mu.“
Peter sa rozosmial: „Odložím si ju s tými obrazmi. Keď raz prídete za mnou, ukážem vám ich.“
„Ako viete, že chcem prísť za vami?“
„Kedy? Teraz?“ zasvietili mu radostne oči.
„Nie, až keď budem znovu mladá a krásna.“
„A prečo nie hneď?“
„Aby sa vám bojari smiali, že si nedokážete nájsť mladú milenku? Nie, Peter, takto je to lepšie. A moja úloha vo Francúzsku ešte neskončila.“
„Tak kvôli úlohe ste s ním nechceli odísť?“ prerušil ju kardinál.
„Nielen kvôli nej. Mala som strach.“
„Z čoho?“
„Neviem. Možno z cesty, možno z novej krajiny, z ľudí, z dvora … Je dobre, že si v novom živote z toho minulého nepamätáme skoro nič.“
„Na čo ešte chcete zabudnúť?“
„Ako viete, že ma ešte niečo trápi?“
„A vy by ste to na mne nepoznali?“
„Myslím, že by som to tiež spoznala. Lenže teraz neviem, ako začať … Urobila som niečo … nazvime to – nezvyklé.“
„Priznám sa, že horím zvedavosťou,“ usmial sa. „Vy zvyčajne robíte nezvyklé veci. Vypijete jed iba preto, aby ste presvedčili sudcov, dáte sa namaľovať nahá iba preto, aby mal cár radosť a chodíte ku travičom iba preto, aby ste si kúpili protijedy. Neviem, čím ma ešte prekvapíte, ale u vás ma už asi neprekvapí nič.“
Vzdychla si a znovu sa pustila do rozprávania.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.