„Keď Ježiš začal pôsobiť, bývali sme v rodičovskom dome my traja: Ondrej, Marta a ja. Rodičov sme už nemali. Marta bola najstaršia a riadila chod celého domu. Neskôr prichádzali za Ježišom mnohí ľudia a on si z nich vyberal svojich učeníkov. Bolo ich veľa a chodievali s ním k nám. Napriek tomu, že ich bývalo veľa, keď Syn Boží oddychoval, nerušili ho. O to sme sa starali my s Martou. Neskôr, bolo to takmer tesne pred jeho smrťou, sme sa vydali. Marta si zobrala Petra a ja Natanaela. Obidve sme odišli do domov svojich mužov, ale často sme bývali spolu.
Raz som prišla ku nej sama. Na dvore bol asi desaťročný chlapec a modeloval niečo z hliny. Pristavila som sa pri ňom a prihovorila som sa mu. Chlapec mi povedal, že sa volá Markus a že je Riman. Do Judey prišiel spolu s matkou. Hľadali otca, ale cesta bola dlhá a matka počas putovania ochorela a umrela. Chlapec išiel ďalej sám. Ochorel aj on. Ležal vedľa cesty a mal horúčku, keď ho tam našla moja sestra. Chlapca si zobrala domov, veď deti nemala a postarala sa o neho. Ponúkla mu, aby zostal bývať u nej a chlapec zostal.
Prezerala som si jeho prácu. Jeho sochy boli nádherné a vedel veľmi dobre vystihnúť podobu človeka, ktorého modeloval. Ľahko som spoznala moju sestru i švagra a mnoho iných ľudí. Bolo mi ľúto, že tento umelec nepoznal Ježiša a aj som mu to povedala. On sa ma na neho pýtal a ja som mu rozprávala.
Keď som prišla ku sestre opäť, najprv som navštívila Marka. V jeho dielni pribudli ďalšie sochy. Na jednej som sa našla aj ja. Ale bola tam iná, ktorá ma upútala.
Tá žiarivá tvár! Ten dobrotivý úsmev! To bol predsa Syn Boží! On ho videl. A tiež mi to aj potvrdil. Zobrala som chlapca za ruku a spolu so sochou som ho doviedla ku sestre a ku švagrovi. Povedala som: – Pozrite sa, poznávate tú sochu? – Oni ju spoznali a ja som im povedala, že chlapca dám do židovskej školy, lebo potrebuje vedieť viac. Zašla som za Nikodémom. Spoznal sochu a chlapca si zobral na učenie. Školu som mu zaplatila ja. Tiež som nemala deti.
Markus chodil do školy a sám sa rozhodol, že bude bývať radšej u mňa. Potešila som sa, lebo ten chlapec mi bol veľmi blízky. Kým Natanael odchádzal z domu, mala som sa s kým rozprávať.
Keď bol Markus takmer dospelý, Natanaela zabili rímski vojaci. Prepichli ho kopijou a on mi vykrvácal v náručí. Zostala som sama. Už som sa nevydala. Učeníci sa porozchádzali po svete. Do domu, ktorý Natanael daroval mne a Markovi, chodili na návštevu aj Židia aj Rimania. Lenže zo Židov zostali len tí, ktorí nepochopili Ježišove učenie a Rimania mali svojich bohov. Vo vedľajšom meste síce žil môj brat so ženou a s deťmi, ale veľmi sme si nerozumeli. Navštevovali sme sa len zriedka. Celý čas som trávila doma s mladým umelcom.
Raz ma stretol na trhu Riman. Prihovoril sa mi a odprevadil ma domov. Poďakovala som mu, ale nepozvala som ho ďalej. Na ďalší deň ma čakal znovu a na ďalší takisto. Bol vytrvalý. Nakoniec som ho pozvala dovnútra. Už som vedela, že sa volá Aurélius.
Potom prišiel aj na druhý deň. Už na mňa nečakal, ale prišiel priamo do domu.
– Mária, rád by som si ťa zobral za ženu. Chceš si ma zobrať aj ty? – povedal mi jedného dňa.
– Ale ja som Židovka, Aurélius.
– Viem to. A viem aj to, že tvojho muža zabili Rimania. Videl som ťa pri ňom, keď umieral. Potom ma poslali inde, ale chcel som sa sem vrátiť. Podarilo sa mi to a po návrate som ťa hľadal. A našiel som ťa až teraz.
– Prečo si ma hľadal?
– Bola si taká hrdá. Keď umieral tvoj muž, jeden z vojakov ťa chcel pokoriť a chcel, aby si mu pobozkala nohu. Ty si mu povedala – zabi ma, Riman, ale ja ti nohy bozkávať nebudem! Jediný muž, ktorý bol toho hodný sa volal Ježiš!
– Áno, povedala som mu to. Chcela som, aby zabil aj mňa. Bez môjho muža sa mi nechcelo žiť.
– Židia nie sú hrdí. Ty áno.
– Môj otec bol Riman, Aurélius. Ale matka bola Židovka a dala ma aj do židovských škôl.
– Viem. Zistil som si o tebe všetko. Chceš si ma zobrať, Mária?
– Aurélius, Rimania majú mnoho bohov …
– A ty máš len jedného. A ten poslal svojho syna ľuďom. Bol to Ježiš.
– Ty o tom vieš?
– Naučil som sa veriť v to, čo veríš ty.
– Nechcem, aby si bol vojakom …
– Nájdem si za seba náhradu a zostanem pri tebe …
Raz zazrel Marka.
– Otcom tohto mladíka musel byť Riman. A musel to byť krásny muž.
– Neviem, ako vyzeral jeho otec. Ja nemám deti, Aurélius. Tohto chlapca som vychovala, ale neviem, kto boli jeho rodičia. Prišiel sem s matkou, hľadali otca, ktorý bol rímskym vojakom. Matka mu umrela a on zostal pri mne.
– Ak je to Riman, patrí Rímu a bude vojakom.
– Nebude, Aurélius! Toho chlapca som vychovala ja. Dala som ho do židovskej školy a je aj obrezaný. Teda je to Žid a ja ti ho, Riman, nedám!
– Prečo ti na ňom tak veľmi záleží?
– Je to umelec. A ty chceš z neho urobiť barbara, ktorý iba zabíja! To ti nedovolím!
– Umelec? Neuverím, kým neuvidím.
– Dobre, poď so mnou. Zavediem ťa do jeho dielne.
Aurélius išiel so mnou a prezeral si Markove sochy. Najdlhšie sa zdržal prezeraním busty krásnej ženy. Potom sa ho opýtal: – Tvoja matka?
Markus prikývol a Aurélius mlčky opustil ateliér. Rozlúčil sa so mnou a odišiel. Ešte v ten večer som dostala od neho list:
”Milá Mária,
nemôžem zostať pri Tebe. Náhradu za seba som nenašiel. Jediný ktorý by ma mohol nahradiť, je Markus. Ale Ty nechceš, aby som z neho urobil barbara, ktorý namiesto umenia zabíja. A ja to ani nemôžem urobiť, lebo Markus je môj syn …“
Na druhý deň už Aurélius so svojimi vojakmi v mestečku nebol. O ostatných mužov som nestála a tak keď som odmietala všetkých pytačov, začali sa po mestečku objavovať klebety, že žijem s Markom. Nebola to pravda, ale klebety vyvolala závisť, lebo Markus bol krásny mladý muž. Ponúkali sa mu i Židovky i Rimanky, ale on žil pre svoje umenie. Žiaľ, ľudia tomu nerozumeli a mysleli si, že sa nechce oženiť kvôli mne.
Trápili ma tieto reči, lebo mohli spôsobiť veľa nešťastia. Židia totiž netolerovali spolužitie, keď bola žena staršia než muž. A ja som bola staršia asi o desať rokov. Tak som sa rozhodla, že sa vrátim do rodičovského domu, kde žil môj brat so svojou rodinou. Zbalila som sa a išla som sa rozlúčiť s Markom.
Lenže stalo sa niečo, s čím som nerátala. Keď Markus počul, čo chcem urobiť, hodil sa predo mnou na kolená a prosil ma, aby som neodchádzala. Zdvihla som ho zo zeme a vysvetlila som mu, že nás Židia môžu ukameňovať, ak sa klebety roznesú ďalej. Vedela som, že ak sa to dostane ku kňazom, nebudú váhať ani chvíľu. Zvlášť Kaifáš, ktorý odstránil aj Ježiša. Ja som mu tiež zavadzala. Ale Markus sa nedal presvedčiť. Dokonca sa priznal, že Auréliovi povedal, že so mnou žije. Oznámil mu to vo chvíli, keď sa priamo od neho dozvedel, že je jeho otcom. To vysvetľovalo aj Auréliov náhly odchod bez rozlúčky.
Zostala som. Zvlášť keď som videla, že každá Markova socha má moju tvár. Začali sme spolu žiť. Raz ráno vtrhli do nášho domu Židia. Pochopiteľne, našli nás spať v jednej posteli. Chceli mi vnútiť niektorého z nich za muža. Výber veľkodušne ponechali na mňa a zároveň Marka chceli vyhnať.
– Markus je Riman! On nikam utekať nebude! Tento dom je rovnako jeho ako aj môj! – odsekla som im. – A z vás si mám vyberať?! Zbabelci a násilníci! Môžete ma zabiť, ale ja sa vám nepodvolím! Veď vy iné ani neviete, iba udávať a zabíjať!
Ešte nejakú chvíľu ma zastrašovali a chceli ma zlomiť, ale ja som sa im vysmiala do tváre a vykričala som im všetkým, že keby ich ženy vedeli, aké návrhy mi jeden po druhom dávali, a to nie raz – tak by zabili ony ich. Nakoniec ma v zúrivej bezmocnosti podrezali a Marka hneď po mne. Aurélius sa vrátil v ten istý deň. Lenže … bolo už po všetkom. Nechal aspoň pochovať naše telá.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.