„Podarilo sa nám to,“ usmial sa kardinál.
„Samozrejme, veď tú zásielku sprevádzal gróf Gill. Poznal aj môjho syna aj cára … aj toho somára.“
„Pokiaľ viem, kráľ k vám prišiel hneď na druhý deň.“
„Bolo to až neskoro popoludní. Prehľadal celý kláštor …“
„… a našiel kúsok z toho prvého stola, ktorý ste tak pekne okato ukryli.“
„Tak vy tvrdíte, že neviete, kde je,“ zlostil sa kráľ a tvár mu oblievala silná červeň.
„Neviem, veličenstvo.“ Neklamala, naozaj nevedela, na ktorom mieste medzi Parížom a Amsterdamom teraz zásielka pre Petra práve je. „A čo ste s ním chceli robiť, keď vám zrazu tak chýba?“
„Chcel som ho vystaviť ako relikviu.“
„Čože?! Vy ste ho chceli uctievať?!“ zvolala rozhorčene.
Prekvapene sa na ňu pozrel a zrazu zabudol na zlosť: „Čo je zlé na uctievaní?“
„Čo?! Všetko! Uctievať máme len Boha! O tom je prvé prikázanie. Nie predmety, ktoré zhotovila ľudská ruka!“
„Ale veď stôl bol symbol …“
„Symbol má zostať symbolom. Dôležité bolo predsa to, čo sme za okrúhlym stolom prijímali a nie to, že to bol práve okrúhly stôl, hoci ho váš otec dal zhotoviť podľa obrazov z výšin!“
„Aj tak vám nerozumiem!“
„Dobre, poviem vám to na príklade. Z Biblie viete, že Ježišove telo zmizlo a hrob zostal prázdny. Zamysleli ste sa nad tým prečo to tak bolo a kam telo zmizlo?“
„Ježiš predsa vstal z mŕtvych!“
„Jeho duša áno, ale telo nie! Veľmi dobre viete, že do duchovných oblastí sa telo nikdy nedostane.“
„A kde teda jeho telo zmizlo?“
„Telo ukryli učeníci, aby ho ľudia neuctievali. Aby sa zamerali na učenie, ktoré priniesol. Aby v tieni hmotného nezaniklo to duchovné … rozumiete? Napokon, ako inak by Ježiš po vstaní z mŕtvych chodil cez zavreté dvere, keby mal hmotné telo? Bola to jeho duša, ktorú učeníci videli. Žiaľ, keď sa nezachovalo telo, tak si ľudia urobili modlu z kríža. A čo tzv. relikvie? Páči sa vám uctievanie kostí v kostoloch a ich bozkávanie? Aj to je v poriadku? Toto chcete urobiť aj so stolom?“
Užasnuto na ňu pozeral. Prvý raz po dlhom čase stál pred ňou v pokore. Čo ešte vie? Snáď nebola pri tom, keď učeníci ukrývali telo Pána. Alebo bola …? Kto je tá žena pred ním? Vie, že má pravdu … lebo … lebo aj on tam vtedy bol …
Zamyslený vychádzal na nádvorie kláštora. Vysadol na koňa, ale kôň sa vzpriečil a zhodil nepripraveného jazdca na zem. Kráľ spadol a zostal bez pohnutia ležať …
Athénaïs, ktorá ho vyprevádzala sa spamätala prvá:
„Françoise! Poďte sem!“ zakričala a už prezerala kráľa. Na hlave mal ranu a vytekal mu odtiaľ pramienok krvi.
„Louis! Čo sa stalo? Athénaïs …?“ pribehla prekvapená kráľovná.
„Musíme ho preniesť dovnútra. Je v bezvedomí.“
„Žije?“
Athénaïs držala kráľovu ruku a snažila sa nahmatať pulz. Zdalo sa jej, že ho necíti. Čas utekal, ani nevedela ako a čakala. Zrazu ho zacítila. Bol slabučký, ale bol! Držala ho ešte silnejšie, akoby verila, že ho tým vzkriesi. Zabudla na všetky spory s ním, zabudla na to, že Jacqueline poslal do kláštora spolu s ňou … že sa k nej správal povýšene a niekedy dokonca drzo.
Okolo nich sa zbehla celá kráľovská družina. Mlčali a čakali. Athénaïs prikázala:
„Preneste ho do mojej cely. Opatrne,“ prikázala a sama ich viedla kláštornými chodbami.
Jemne ho preniesli a ešte jemnejšie zložili na posteľ.
„Budete musieť zostať tu kým sa nepreberie,“ povedala veliteľovi.
Prikývol a išiel za predstavenou.
„Mama …“
„Viete, že ma nemáte volať mama.“
„Athénaïs … umrie?“
Pokrčila plecami: „Neviem, moja drahá. Musíme čakať …“
„Vy chcete zostať pri ňom?“ začudovane sa spýtala kráľovná. „Veď vás sem poslal …“
„No a? Aj v Biblii sa píše – milujte svojich nepriateľov. A nakoniec – prišla som sem sama … vám ublížil viac …“
„Už som na to zabudla …“
„Vy ho snáď ešte ľúbite?!“
„A vy ste vari zabudli na jeho otca?“
„Jeho otec so mnou takto povýšene nezaobchádzal … Louis … mal krásnu dušu … bol úplne iný než jeho syn … Ale na druhej strane, neurobil zo mňa kráľovnú ako tento kráľ z vás … Snáď máte pravdu.“
„Čo budeme robiť?“
„Čakať …“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.