Athénaïs naozaj odišla do kláštora. Jej sestra Marie-Gabrielle bola abatišou, ale Athénaïs ju vôbec netúžila stretnúť. Na mnohé cirkevné veci mala odlišné názory, podľa Marie-Gabrielle čudácke až kacírske. A tak aj tu sa prejavila túžba Athénaïs po nezávislosti – založila vlastný kláštor St. Joseph. Dni utekali jeden za druhým a boli takmer rovnaké. Jediným potešením jej bolo to, že v kláštore nepodlieha nikomu.
Jedného dňa jej priniesol akýsi chlapec list. Začudovala sa: „List pre mňa? Kto už len mne môže písať?“
Rozbalila ho a prečítala. Rukopis jej bol dôverne známy, ale nevedela si spomenúť, komu patril. Nebol však ani Ibrahimov, ani kardinálov a dokonca ani kráľov.
„Kde je ten, čo list písal?“ nakoniec sa ho spýtala.
„Odišiel hneď ako mi list dal. Povedal mi len toľko, aby ste urobili všetko tak, ako je napísané v liste. Že vám nehrozí žiadne nebezpečenstvo.“
„Dobre, povedz mu, že prídem.“
Skôr ako odišla, ešte prikázala:
„Ak neprídem do západu slnka, dajte list grófovi Gillovi. Skôr nie, dobre?“
Vyšla von oblečená ako muž. Takýto rozmar si na dvore nemohla dovoliť. Kráľ trval na tom, že žena má vyzerať ako žena. Ale teraz na kráľa nemyslela, iba čo by ju to zbytočne rozčuľovalo. Napravila si klobúk, pod ktorý ukryla svoje dlhé vlasy a vysadla do sedla. Kôň ju poslušne niesol a ona si vychutnávala slasť slobody bez dvorných predpisov a bez klebiet. Kým bola na dvore, vždy ju niekto pozoroval … a ohováral. Vôbec jej to nechýbalo …
V diaľke sa objavila kaplnka. Kolenami popohnala koňa do cvalu, lebo pred kaplnkou už videla uviazaného iného koňa. Ten, čo ju listom pozýval, bol už dnu.
„Peter!“ zvolala prekvapene, keď ho zazrela.
Zasmial sa a v očiach mu zahrali nezbedné plamienky. Podišiel ku nej a zdvihol ju. Zatočil sa s ňou a až potom ju zložil na zem.
„Som rád, že vás vidím,“ veselo povedal, ale vzápätí zvážnel: „Čo sa to robí na francúzskom dvore? Prečo ste v kláštore?“
„Ako ste ma našli?“
„Jednoducho. Keď som vás nevidel pri kráľovi, dohovoril som si audienciu u kráľovnej a tá mi to povedala.“
„Čo vám ešte povedala?“
„Neuveriteľné veci. A tak chcem vedieť všetko od vás.“
Athénaïs rozprávala o tom ako sa kráľ zmenil, lebo smrťou princa de Condé sa Fronda rozpadla a už ho nemá čo držať na uzde. Ako kráľ začal robiť hlúposti, ktoré vyvrcholili tým, že sa teraz necháva uctievať. Rytierov okrúhleho stola ignoruje. Dokonca z výšin dostali príkaz stôl pred ním ukryť a čakať. Čakať tak dlho, kým sa neumúdri.
„Kde je teraz okrúhly stôl?“
„Zobrali sme ho do kláštora. Obávala som sa, že môj zať by mohol využiť moju neprítomnosť a stôl nám vziať. Previezli ho tam raz v noci d’Estrées a gróf Gill.“
„Gill? Nepoznám ho.“
„Poznáte, len sa nepamätáte. Vyrastal s vami, viete kedy … Nebýval na dvore a ako jeden z prvých zistil, že kráľ nie ste vy. Keď sa vrátil opäť na dvor, zachránil mi život.“
„Ako sa mu to podarilo?“
„Jednoducho. Je to akýsi pra-synovec markízy Sévigné. Dozvedel sa, že ma chce otráviť. Varoval ma a bola to pravda.“
„Ešte, že je mŕtva. Dúfam, že za to strávila nejaký čas v Bastille.“
„Omyl, nestrávila. Keď som jej ten pohár ponúkla, stačila ho vyliať a tak zničiť dôkaz. Ale kráľ jej aspoň zakázal prístup na dvor. Odvtedy tam nebola.“
„To snáď zle počujem! Tak on ju nedal zavrieť?! Prečo to urobil?“
„Neviem. Mne však vytýkal, že som pomstychtivá.“
„A vy ste sa stiahli a netrvali ste na tom väzení, však?“
„Pochopiteľne. Nechcela som sa nikomu mstiť.“
„Ale tamtá … bola zločinec! Celý život udávala a vedela, že je za to hranica a dokonca sama podala jed! Gilbert sa musel zblázniť!“
„Obávam sa, že máte pravdu.“
„Pôjdeme za ním a pohovoríme si s ním! Poďte!“
Peter nečakal a doslova ju pritiahol ku priviazaným koňom. Nasadli.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.