Kráľ Slnko
Majstri dokončili Versailles a začalo veľké sťahovanie dvora. Úzky kruh okolo panovníka vyberal tých, ktorí smeli na nové pôsobisko nasledovať kráľa. Ale so šľachticmi prichádzali aj ich sluhovia, ktorí boli nie vždy čestní a všetci bez výnimky si so sebou prinášali vlastné predstavy a vlastné želania.
Zámok bol veľkolepý. Zvonku vyzeral impozantne, všetku krásu dotvárali parky, jazierka a fontány okolo neho. O celú tú krásu sa staralo niekoľko desiatok záhradníkov. Aj komnaty boli nádherné. Množstvo majstrov vykonávalo svoju prácu na zariadení, šili sa záclony i závesy. Obrovské siene sa zapĺňali umeleckými dielami a kuchyne vyvárali výdatné jedlá nielen pre šľachticov, ale boli tu spoločné jedálne aj pre služobníctvo. Bolo to niečo v tom čase nevídané, lebo sluhovia zvyčajne dojedali iba zvyšky po panstve. Tu sa zvyšky dávali zvieratám a služobníctvo sa učilo aj kultúre stolovania. Dokonca aj sluha si mohol odpočinúť a nemusel byť dvadsaťštyri hodín denne v pohotovosti, kedy si jeho pán niečo zmyslí. Získal právo na voľný čas a oddych. Iní komorníci a sluhovia sa starali o to, aby v nocľahárňach pre služobníctvo bolo čisto. A na dôvažok – boli postavené kúpele. Aby sa nikto nemohol vyhovárať, kúpanie bolo povinné ako pre sluhov, tak aj pre ich pánov. Po dlhých rokoch takmer beznádejného boja so špinou sa mnohé zmenilo. Versailles sa stali mestom pod jednou strechou.
Avšak nielen o telá bolo dobre postarané. V zámku boli vyhradené miestnosti pre zábavu a divadlo. Herci niekedy hrávali niekoľko predstavení denne, aby ich mohli vidieť všetci, ktorí o to stáli – bez ohľadu na to, či boli šľachtici alebo sluhovia.
Plesy, ktoré sa pravidelne poriadali, boli iba málokedy pre uzavretú spoločnosť. Väčšinou mali na ne prístup všetci, pokiaľ boli čistí a vedeli sa vhodne správať. K dispozícii mali garderóby, aby boli na ples aj vhodne oblečení.
O službu na zámku bol po takýchto správach nebývalý záujem. Tí, ktorí sa tam dostali, začali Ľudovíta nazývať Kráľ-Slnko. Ktovie, možno niektorí vytušili alebo videli kráľovho pomocníka Hélia. Alebo to bolo preto, že pomocou kráľovských rozhodnutí sa rozjasnilo a teplo sa dostalo aj nešľachticom. Pravda, nesmeli to byť zaháľači.
Na druhej strane príliš veľký úspech a vďačnosť poddaných pomaličky stúpali kráľovi do hlavy a opojenie mocou začalo posilňovalo jeho ego. Z Ľudovíta sa postupne stával pyšný, márnomyseľný a náladový kráľ, ktorý už nechcel počúvať rady. Athénaïs trávila pri ňom väčšinu času a vďaka tomu postrehla túto nedobrú zmenu. Pravdaže, bola jednou z posledných – veď pod sviečkou býva vždy najväčšia tma. Ale úplne posledným bol d’Estrées – pretože jeho jediného sa kráľ trochu bál.
Jedného dňa prišla Athénaïs do kráľovej pracovne a namiesto úklonu hneď spustila:
„Veličenstvo! Prišla som sa vás opýtať, čo ste to dali urobiť za bláznovstvo! Nechce sa mi veriť, že tá hlúposť vyšla z vašej hlavy!“
„Ó, milá markíza, a čože vás tak rozrušilo? Vari len nie tá drobnosť s tým slnkom?“
„Že vraj drobnosť! Vy ste sa načisto zbláznili! Nechať sa vyobraziť ako Slnko!“
„Nechápem, prečo sa rozčuľujete. Veď aj moji poddaní ma volajú Kráľ-Slnko.“
„Ale vy nemáte právo vyobraziť okolo svojej hlavy veniec lúčov! Tak smie vyzerať iba Hélios! Pravdaže, pokiaľ sa ešte pamätáte, kto to je.“
„Samozrejme, že viem kto to je! A vidím ho …“
Zrazu sa zarazil. Spomenul si, že Hélia už naozaj veľmi dlho nevidel a až teraz ho to prekvapilo.
„Aj teraz ho vidíte?!“ vŕtala neúprosne Athénaïs.
„Teraz nie … ale aký je v tom rozdiel, že on môže mať korunu a ja nie?!“
„Lebo on ju má a jemu uctievanie ľudí neškodí, preto!“
„Tak ja sa podľa vás nechávam uctievať.“
„Nechávate a ešte vám to aj lichotí! A keby len to! Na bráne zámku ste sa nechali vyobraziť len preto, aby vás uctievali ešte viac!“
„Vám to snáď vadí! A nevadí vám to náhodou preto, že práve včera bola za vami vaša dcéra?!“
„Ak máte na mysli kráľovnú, tak to vôbec nesúvisí!“
„Milá markíza, ste otravná ako každá iná svokra! A ja mám vášho poučovania plné zuby!“
„Mohli by ste mi láskavo vysvetliť, v akých veciach som otravná svokra?“
„Prišli ste sem iba preto, že som opustil vašu dcéru!“
„Netárajte! Do toho ako žijete s Françoise som sa nikdy nestarala. A že máte teraz namiesto nej milenku, to je vaša vec!“
„A čo ste také múdre poradili vašej dcéruške?!“
„Ona vám to nepovedala? Povedala som jej, že nemá smútiť za mužom, ktorý jej nie je hoden a má sa poobzerať po lepšom.“
„Skutočne skvostná rada. Vlastná skúsenosť?“
„Áno, ale starajte sa radšej o svoje skúsenosti a nezahovárajte. Dajte strhnúť to slnko z brány zámku.“
„A všetci si budú myslieť, že som sa zbláznil. Nie a už o tom nebudeme hovoriť.“
„Tak vy sa predsa len chcete nechať uctievať! Úprimnosť za úprimnosť. Ja som podľa vás otravná svokra. A vy ste podľa mňa obyčajný namyslenec, pyšnejší než páv! Keby váš otec vedel, aké hlúposti budete robiť, nikdy by ste neboli kráľom!“
„Ó, pani markíza je priam obrazom cnosti. Od teraz budete pestovať svoju dokonalosť – v kláštore!“
„Čože? V kláštore? Vy ste sa naozaj zbláznili! Dajte ma radšej zavrieť do Bastilly.“
„To určite! Aby vás tí somári Saint-Simon alebo de La Reynie znovu pustili!“
„Pochopiteľne! Veď nie som zločinec. Ale taký detail vám asi unikol.“
„Pôjdete do kláštora! To je moje posledné slovo!“
„Keď sa tak na vás pozerám, do toho kláštora pôjdem rada. Zostávať pri takom nafúkancovi, ako ste vy, sa mi vôbec nechce. Ste ako páv! Ale k dokonalému pávovi vám ešte niečo chýba! Jedno brko! Ale nie za klobúkom. Skúste uhádnuť kde! Porúčam sa, veličenstvo!“
Athénaïs vyšla a poriadne treskla dvermi. Po Versailles sa rýchlo roznieslo, že upadla do nemilosti. A vyzeralo to, že doživotne.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.