Mlčky sa vrátili do paláca. Vo dvorane už čakal princ de Condé. Pozdravil ich a pridal sa k nim.
„Jasnosť, mohli by ste mi povedať, ako sa vo vašej krajine zaobchádza so ženami, ktoré patria jednému mužovi a s druhým sa bozkávajú?“ oslovil Ibrahima. Skôr ako Ibrahim dokázal otvoriť ústa, ozvala sa Athénaïs:
„Milý priateľ, čaká ich rovnaký trest ako mužov, ktorí siahajú na cudziu ženu. Obzvlášť vtedy, keď to tá druhá vytrúbi celému kráľovskému dvoru.“
De Condé spozornel, naprázdno prehltol a po chvíli zo seba dostal: „Ten osud si viem predstaviť. Prepáčte mi, že som vás vyrušil. Teraz si musím ešte niečo veľmi súrne zariadiť.“
Uklonil sa a odišiel.
„Váš muž?“
„Áno. Svojím správaním mi potvrdil jedno – že ma podviedol.“
„Moja ponuka trvá. Aj keď ste tehotná.“
„Manželstvo v minulých životoch nič neznamená …“
„Niekedy áno, niekedy nie. Pôjdete so mnou?“
„Ešte si to rozmyslím.“
Večer vošla do svojej spálne. Prvé, čo ju prekvapilo, bola lahodná opojná vôňa ruží. Zdvihla olejovú lampu a takmer spadla z nôh. Celá spálňa bola obsypaná lupeňmi ruží – bielymi, červenými, ružovými i žltými. Boli všade – na posteli, na stole, na kreslách, na koberci. Zazvonila na komornú:
„Môžete mi vysvetliť, čo to znamená?“
„Pani markíza, popoludní tu bol princ de Condé a toto mi kázal urobiť. Tie lupene priniesol on.“
„Dal vám aj nejakú odmenu za zamlčanie tohto bláznovstva?“
„Mešec louisdorov …“
„Dobre. Zavolajte mi ho sem. Predpokladám, že sa tu ešte stále niekde ukrýva.“
„Áno, pani markíza, idem po neho.“
Princ vošiel sám. Zavrel dvere a hneď sa hodil na kolená. V rukách držal tú najväčšiu kyticu červených ruží, akú kedy videla, a mlčal.
„Vidím, že ste poriadne vyplienili svoju ružovú záhradu. Myslíte si, že to postačí na vykúpenie vašej viny?“ pokojne sa ho spýtala.
„Ja to už nikdy viac neurobím. Prisahám!“
Skúmavo sa mu zahľadela do očí. Dlho sa mu do nich mlčky pozerala, kým sa odhodlala povedať: „Ja to s vami ešte raz skúsim …“
Princ vstal a odovzdal jej kyticu. Nestačila ju ani poriadne vložiť do vázy a už ju držal v náručí. Jemne ju preniesol komnatou a ešte jemnejšie ju položil na lôžko z ružových lupeňov …
Kardinál sa usmial: „Čo by ste urobili, keby sa princ de Condé tak nekajal? Odišli by ste s Ibrahimom?“
„Ja neviem … možno ani nie. Bola som v Candii, už som vám to hovorila.“
„Ako sa vám odtiaľ podarilo vrátiť?“
„Jednoducho. Obliekala som sa ako muž. Ale keď som sa chcela dostať ku Gabrielle, musel mi Pedro zaobstarať šaty tureckých žien. Keď sú zahalené, vyzerajú všetky rovnako. Nikto ma nepoznal.“
„Vy ste sa stretli s Gabrielle?“
„Pochopiteľne. Veľmi som sa o ňu bála. Pre mňa by bol hárem väzením, ale ona si zvykla. Vedela, že Ibrahim ju miluje a to jej stačilo.“
„Bola potom ešte vo Francúzsku?“
„Ibrahim ju brával so sebou takmer vždy. Jeho hárem sa medzitým rozrástol na päť žien. Musel sa s nimi oženiť kvôli politickým zárukám. Nakoniec – ako každý kráľ.“
„Už vás nevolal so sebou?“
„Volal a nie raz. Ale medzitým sa veľa zmenilo …“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.