Universita Carolina
Asi dva dni po plese vyšiel sprievod arcibiskupa Arnošta z Paríža. Sprevádzal ho kráľ, tak ako to sľúbil. Cestou do Amiens sa zastavili v Matildinom hostinci. Kráľ pripomenul Beáte, aby nezabudla dať recept na tú vynikajúcu masť Matilde. Lenže Matilda nevedela písať a tak jej kráľ ochotne robil pisára. Zapisoval všetko: recepty na kúpele, čaje, masti … Lenže čas neúprosne plynul a nech Ján zdržiaval akokoľvek, odchod sa blížil.
„Beáta, najradšej by som bol, keby si tu zostala.“
„Vieš veľmi dobre, že nemôžem. Moje miesto je v Prahe. Zvlášť teraz, keď Karlovi nesiem také dobré správy.“
„A ťahá ťa tam aj tvoja profesúra, však?“
Usmiala sa: „Som zvedavá, ako to prehltne Karol. Toto v jeho požiadavkách nebolo.“
Ján sa zasmial: „Pochybujem, že pri tebe sa zmôže na slovko odporu. Ale keby ťa nechcel, rád ťa privítam v Paríži. Aj tam by si mala koho učiť.“
„Pochybujem, že ma vyženie. Keď dokázal urobiť zo ženy pisárku i kastelánku, určite prijme aj profesorku. A stavím sa, že z toho ešte aj vyťaží.“
„Áno, Karol je veľký praktik,“ Ján náhle zvážnel: „Bude mi veľmi smutno.“
„Máš tu Matildu. Keď ju budeš učiť, zabudneš na smútok.“
Pohladil ju po líci: „Prajem ti šťastnú cestu. A môjmu krsniatku ženícha podľa jej výberu.“
Potom sa rýchlo otočil a šiel sa rozlúčiť s ostatnými.
Cesta trvala dlho. Tesne pred odchodom napísal Arnošt Karlovi list. Písal mu, že sú už na ceste domov, že nesú potvrdené niektoré požiadavky, ale o tom, čo to konkrétne je a kto s nimi ide do Prahy nenapísal ani slovo. A tak Karol čakal.
Druhý list dostal správca pražských domov Arnošta a Beáty, aby bol pripravený každým dňom privítať väčšie množstvo hostí. Dostal voľnú ruku na výber služobníctva.
A tak pri návrate do Prahy, hostia boli rozdelení do Arnoštovho a Beátinho domu. Hneď na druhý deň sa Beáta vybrala za kráľom. Arnošt zostal s hosťami.
„Jiří, boli by ste taký láskavý a ohlásili ma kráľovi?“
„Rád, pani Beáta, ale u kráľa je teraz jedna veľmi dôležitá návšteva.“
„Tak, prosím vás, choďte do vnútra a povedzte mu, že čakám na prijatie. A prineste mi odpoveď.“
Jiří neodporoval. Vedel, že Beáta môže všetko. Dokonca aj prerušiť Karlove štátnické rokovanie. Lenže za tie roky nedokázal pochopiť, ako je možné, že výbušný Karol práve jej takéto kúsky toleruje. A keby len to. On ju priam poslúcha. Netrvalo dlho a priniesol odpoveď:
„Keby pani Beáta láskavo počkala, kým prítomní odídu. Jeho veličenstvo ju prijme ihneď.“
Kráľovi hostia jeden po druhom vychádzali. Po poslednom ju uviedol Jiří do vnútra. Karol sedel za veľkým dubovým stolom a bolo na ňom vidieť, že je netrpezlivý. Beáta sa mu uklonila a na jeho pokyn si sadla oproti nemu. Ešte si ani poriadne nesadla, keď začal:
„Tak ako dopadli vaše rokovania?“
„Nad očakávanie dobre. Všetky naše podmienky pápež schválil.“
„Pápež schválil? A všetko?“
„Nielen všetko, ale ešte aj niečo navyše.“
„Prosím?“
„Poďme zaradom. Na tvojej univerzite môžeš praktizovať svoje nové učenie do tej miery, kým nebude v rozpore s cirkevným učením. Na to pápež poveril Arnošta. A mne dovolil neoficiálne učiť, takže som neoficiálna profesorka.“
„Žena profesorka? Čo sa stalo pápežovi, keď niečo také povolil?“
„Nič. Rokovala som s ním ja.“
„Čože?! Ten sa musel načisto zblázniť! Ako si to dokázala?“
„Jednoducho a priamo. Tak ako všetko.“
„Nehovor mi, že si to pápežovi predložila priamo na tácke a čakala, kedy ti dá na to pečať.“
„Nó, až také jednoduché to nebolo. Ale nechcel by si sa porozprávať s mojimi hosťami?“
„Ty máš hostí?“
„Plný dom. A nielen to. Aj Arnoštov dom je plný. Takže si ťa dovolím pozvať ku mne na návštevu a hneď.“
„Na návštevu. A to sme nedoriešili ešte tieto záležitosti.“
„Doriešiš ich u mňa.“
„Akých hostí to vlastne máš?“
„Takmer všetkých, ktorí boli u Jána.“
„Čože?! Oni prišli s tebou do Prahy?!“
„Nie so mnou, ale za mnou. Ich synovia by chceli študovať na tvojej univerzite. A tí ostatní aj so ženami u mňa.“
„U teba … Teraz neviem, či sa mám tešiť alebo hroziť. Vôbec si ťa neviem predstaviť ako prednášajúcu v posluchárni.“
„Ty nie, ale oni áno. Nakoniec, s tou profesúrou to bol ich výmysel, nie môj.“
Karol si vzdychol. Prechádzal sa po pracovni. Nakoniec zastal a povedal:
„Idem na tú návštevu k tebe. Ale aby si vedela, nielen ty máš samé prekvapenia. Mám pre teba jedno prekvapenie aj ja.“
„Aké?“
Karol sa usmial: „Kúpele.“
„Čože? Kúpele? A kde?“
„Je to mimo Prahy. Pri poľovačke som naháňal jeleňa a natrafil som na výdatný horúci prameň.“
„Jeleňa? Ako ťa poznám, tak to bola skôr mladá laň a nie jeleň.“
„Buď taká láskavá a ušetri si svoje poznámky. Pravdaže to bola … jeleň. Rád by som ťa tam pozval.“
„A to sa mám máčať niekde v nejakom jazere na očiach všetkým?“
„Nie, kým ste boli vo Francúzsku, dal som postaviť priamo nad prameňom kúpele. Stavitelia využili to, že prameň je silný a vyteká bez pomoci zo zeme. Vo vnútri urobili niečo ako malý bazén s tým, že táto voda cezeň preteká a vyteká sama von. Preto voda v kúpeľoch nikdy nie je špinavá a ani chladná. Dokonca bazén vykúri aj celú miestnosť, takže tam môžeme byť aj v zime.“
Beáta so záujmom počúvala.
„Karol, ak je to naozaj taký dobrý prameň, rada by som sa v tých tvojich kúpeľoch vykúpala.“
„Nič ľahšie. Pozývam ťa. A tvojich hostí tiež. Ale to im poviem v tvojom dome.“
„A ako si prišiel na tie kúpele?“
„Spomenul som si na tie tvoje bylinkové kúpele keď sme išli do Avignonu. Naozaj skvele zaháňali únavu. Ale do tejto vody bylinky nepotrebuješ. A viem, že aj ty sa rada kúpeš v teplej vode.“
„Hm, ty si toho pamätáš.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.