Natália sa rozosmiala až sa prehýbala. Vtedy vošiel Johann.
„Tu je nejako veľmi veselo,“ skonštatoval hneď z príchodu.
„Samozrejme, že je veselo. Zdá sa, že náš trojuholník sa doplní na štvoruholník.“
„Kristína?“ opýtal sa Johann.
„Ako viete, čo som sa vás chcela spýtať?“
„Vrodená inteligencia,“ s úsmevom zahlásil Johann. „Mali ste ho vidieť, keď mi núkal nové zastupovanie práve v tejto triede. Keby ponúkal, on mi ho priam vnucoval! Ja som nepotreboval zastupovanie, ale môj kolega, ktorý učí latinčinu v oktáve. Gerd navrhol, že ja pôjdem zastupovať latinčinu do oktávy a on do septimy matematiku. Vtedy mi bolo všetko úplne jasné.“
„No a! Veď matematiku som už zastupoval.“
„Zastupoval? Študenti mi povedali, že vám nerozumeli ani slovo! Samozrejme, okrem Kristíny. Tá sa iba usmievala.“
„To bolo účelom. Veď viete, že matematiku neovládam. Tak som vošiel do triedy a pozdravil som ich francúzsky. Odzdravila mi iba Kristína. Tak som si to ešte trochu preveril. Dal som ostatným pár francúzskych otázok a nikto sa nechytal. A tak som veľmi inteligentne zistil, že jedine ona ovláda tento jazyk. Však som dobrý?“
„Aby nie, veď oni sa učia nemčinu,“ povedala Natália.
„To som nevedel. Dobre že som nezačal nemecky. Tomu sa vraví…“
„Prirodzená inteligencia,“ zasmiala sa Natália. „Ale pokračujte, vaše rozprávanie je zaujímavé.“
„Keď som to zistil, tak som sa Kristíny pýtal, koľko má rokov.“
„Ako ste to s tým francúzskym šarmom dokázali!“ opýtal sa Johann.
„Veľmi jednoducho. Otázka znela: aký je rozdiel medzi vaším a mojím vekom, keď som sa narodil v tom a tom roku? Opýtala sa ma: A v ktorom mesiaci ste sa narodili? Tak som jej to povedal. Odpoveď bola päť rokov. Tak som sa jej opýtal: vy ste sa teda narodili v tom a tom roku? Odpoveď bola: Nie! Pán profesor, pomýlili ste sa o rok. Tak som sa jej opýtal, prečo? Ona mi odpovedala jednoducho: Je to prevod cez dvanástku, pán profesor. Zrejme ste zabudli, že rok má práve dvanásť mesiacov. Krásne bezočivá, celá ja! Tak som si ku nej prisadol a recitoval som jej radšej Goetheho. Na to mi povedala: Goetheho nemám rada. Neviete niečo od nejakého lepšieho básnika?“
Natália sa rozosmiala: „Tak ste si naozaj padli do oka. A čo ostatní študenti?“
„Čo ja viem? Nevšímal som si ich. Radšej som jej recitoval nejaké starogrécke básne.“
„Páčili sa jej?“
„Neviem. Neodporovala. Boli to krásne ľúbostné básne. Na oplátku mi dala nejakú logickú úlohu. Že vraj ako domácu. Johann, pomôžete mi s ňou, prosím?“
„Že ste to vy. Študentom by som nepomáhal. Ako znela?“
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.