Prešiel týždeň a v pápežovej pracovni boli prijatí traja ľudia: Beáta, biskup António a namiesto kardinála Luigiho prišiel Giovanni. Pápež si neveriaco prezeral biskupa a potom začal:
„No, pani Beáta, ja žiadny pokrok vo vašom liečení nevidím. Biskup sa pohybuje stále dosť ťažko, ale na druhej strane – ešte žije.“
„Žije a bude žiť. Vaša milosť pán biskup, mohli by ste ukázať jeho milosti váš chrbát?“
„To sa mám na audiencii vyzliekať?“ ohradil sa začudovaný biskup.
„Je mi to ľúto, ale áno. Ináč jeho milosť nepresvedčím o tom, že som vás liečila a niečo som aj takmer vyliečila.“
„V poriadku, ale ten pán nech sa otočí,“ ukázal na Giovanniho.
Giovanni poslúchol hneď len čo mu Beáta prikývla. Biskup sa odhalil a pápež sa od údivu chytil stoličky.
„Čím ste ho liečili?“
„Koreniny to neboli. Kúpeľmi z byliniek a bylinkovými masťami. To je všetko.“
„Ten chrbát má takmer zahojený. Môžete mi prezradiť váš recept?“
„Sú dva druhy kožných chorôb. Jeden druh sa lieči nechtíkom a druhý ľubovníkom. Najťažšie je rozlíšiť, ktorý druh je ktorý, lebo ak sa to popletie, bylinky vôbec nepomáhajú, ale práve naopak – zhoršujú chorobu. Tento druh som liečila kúpeľmi z čerstvého ľubovníka a ľubovníkovou masťou. Ešte asi týždeň-dva a môžem začať liečiť aj opotrebované kĺby.“
„Prečo ste mu ich neliečili naraz?“
„Lebo masť, ktorou kĺby liečim, nemôžem natierať na poranenú kožu.“
„Mohli by ste mi nadiktovať ten recept?“
„Načo vám to bude? Ak sa chcete vyliečiť vy, musím vašu kožu vidieť. Čo keď ju bude treba liečiť tou druhou rastlinkou?“
Pápež premýšľal a po chvíli povedal:
„Ako by ste ma chceli liečiť? Ja totiž žiadne lieky od vás nevezmem. Mohli by obsahovať aj niečo iné …“
„Poznám lepší spôsob liečenia. Prezriem vás a nadiktujem vám, čo si máte pripraviť. Lieky si budete pripravovať sám z rastlín, ktoré iste poznáte. Súhlasíte?“
„To je dobrý spôsob. Môžeme ho skúsiť.“
Beáta si prezrela jeho telo a nadiktovala mu, ako si má pripraviť kúpeľ, ako často sa má kúpať, ako si má pripraviť masť a ako sa má natierať. Dohodli sa, že sa stretnú o týždeň.
Ubiehali týždne a biskup i pápež sa uzdravovali. Na schôdzky s pápežom ju sprevádzal Giovanni. Schôdzky bývali cez deň a tak ich raz pri večeri prekvapila správa, že ju veľmi súrne volá Inocent k sebe.
„Čo sa stalo jeho milosti, že teraz v noci posiela po pani Beátu?“ pýtal sa začudovaný kráľ posla.
„Jeho svätosť na nádvorí kopol kôň.“
„Kone sú múdre zvieratá,“ poznamenala Beáta.
Všetci sa zasmiali. Posol sa usmial tiež, ale pokračoval tak, ako by nepočul: „Z rany mu tečie krv a trčia mu kosti, preto ma veľmi súrne poslali za vami, pani markíza.“
Ján odtiahol Beátu bokom:
„Čo urobíš?“
„Pôjdem sa na neho pozrieť.“
„A čo ak je to nejaký úskok?“
„Nepôjdem tam predsa sama.“
„Kto ťa bude sprevádzať?“
„Giovanni a ešte niekoľkých sprievodcov by som si zobrala.“
„Pôjdem s tebou ja.“
„To nepripadá do úvahy! Čo ak je to úskok?“
„Tak ty môžeš ísť do pasce a ja nie?!“
„Ty musíš zostať tu, si kráľ!“
„A čo keď sa ti niečo stane?!“
„Bude to menšia škoda ako keď zabijú kráľa! Kráľ patrí svojej krajine a svojmu ľudu, nie žene, na to musíš ako dobrý kráľ pamätať.“
„To ťa učil Karol?“
„Nie, to som učila Karla ja.“
„Dobre, pôjde s tebou ešte Lodovico a kardináli.“
„Kardináli?! Veď na Luigiho robil pápež nátlak! Preto ma sprevádzal Giovanni, už si zabudol?“
„Prezlečú sa tak ako v tvojom zámku. Tam ich každý pokladal za šľachticov.“
O chvíľu už skupinka jazdcov vychádzala z paláca.
„Ó, pani Beáta, vy ste oblečená ako muž! Veď je to hriech!“ privítal ju pápež.
„Väčší hriech je neposkytnúť zranenému pomoc. Ukážte mi tú ranu.“
Prezerala si ranu na nohe, utierala mu z nej krv, krútila hlavou a nakoniec povedala:
„Vaša milosť, máte veľmi krehké kosti. Budem vás musieť odviezť so sebou. Všetko, čo treba na vaše ošetrenie, mám v paláci.“
„Pôjdem s vami,“ stručne oznámil pápež.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.