Stratili ste, ľudia, pravý pojem, ktorý vyjadroval váš vzťah k Bohu. Tento pojem nebol „uctievanie“, bolo to niečo viac ako vďaka, niečo, čo sa dalo len cítiť. Tento pojem bol známy len v dávnych dobách Atlantídy, ale ani vtedy nemal slovné znenie.
Nepotrebovali ste slovami vyjadrovať svoj vzťah k Bohu a nepotrebujete to vlastne ani teraz. Veď do Výšin ide iba váš cit. Lenže ten dávny, čistý cit, ktorý vyjadroval váš vzťah k Bohu, ste stratili.
Pre vysvetlenie tohto deja sa musíme vrátiť asi o dvadsať miliónov rokov späť, do dávnych čias Atlantídy.
V duchovnej oblasti bol už pád za vami a takisto v oblasti myšlienok. Na Zem sa inkarnoval jeden temný duch. Svoj temný cit a temné myšlienky chcel presadiť i hrubohmotne, ale nevedel ako. Dlho, predlho premýšľal, až sa mu raz podarilo skomoliť slovo najvznešenejšie, slovo „Boh“.
V jazyku, ktorý vtedy používal, toto slovo znelo „Gom“. Tento temný duch povedal iba „go“. Hrubohmotne si to takmer nikto nevšimol. Ale vo svete myšlienkovom nastalo divné dianie. Vznikol obraz niekoho, kto sa povýšil nad Boha!
Nikto však nevedel, prečo vynechaním jedného písmena vznikol tento obraz. Až dlhé obdobie potom sa našlo riešenie. Do stvorenia vyšiel prastvorený rytier z Hradu Grálu, aby na Zemi zachytil toto slovo a zistil, aký význam v pozemskom konaní mu temní, ktorí ho začali všeobecne používať, dávajú.
Ten význam rytier objavil, i keď nemal preň pochopenie. Jeho presné znenie bolo: „Som viac ako Boh.“ alebo „Som jadro Boha.“ Dnes toto slovo stále poznáte, len v inom slovnom znení. Je to slovo „ja“.
Preto k vám Boh hovorí: „Ja som!“, pretože jedine On smie povedať, že je Boh!
Slovíčko „ja“ sa tak udomácnilo medzi ľuďmi, že úplne vytlačilo pôvodné oslovovanie vlastnej osoby. Napriek tomu sa ešte i dnes s týmto môžete stretnúť u detí, pokým sa príliš neprejavuje prepestovaný rozum. Sú to tie prípady, keď sa dieťa nazýva vlastným menom.
Používanie slovíčka „ja“ by ešte v tomto smere nebolo to najhoršie. Omnoho horšie je to, že jeho používanie v priebehu tisícročí zatlačilo pôvodný cit vyjadrujúci váš vzťah k Bohu tak do úzadia, že ho už nepoznáte! Je to najmä preto, že toto slovo bolo prvotnou príčinou zmeny vášho mozgu. Jedine tí, ktorých mozgy boli v správnom pomere, poznali tento cit. U iných to nie je možné, i keby akokoľvek chceli! Je to preto, že tento cit je to najväčšie, čo človek môže dosiahnuť, a vyžaduje si i po hrubohmotnej stránke človeka plne pripraveného ho do hmotného preniesť.
Na to však potrebuje plnú silu zadného mozgu. No pretože dnes nielenže nemáte správne pomery mozgov, ale i vaše telá sú zakrpatené, toto vôbec nie je možné. Tí, ktorí majú tento cit plamenne vrytý do svojho ducha, preto vždy trpeli. Ani Syn Boží Ježiš nebol výnimkou.
Tento cit vytvára mohutný tlak a každý, kto ho pozná, trpí, lebo si je vedomý, že tento cit by mohol priniesť prevratné zmeny, ale on ho nemôže dať. Trpí i preto, lebo jeho vnútro je naplnené niečím úplne iným, než čím sú naplnení ľudia z jeho okolia. Trpí i preto, lebo cíti, že jedine plné prejavenie tohto citu by mohlo ľuďom ukázať, aký kto vlastne je.
Prísne vzaté, každý človek je taký, aký je jeho vzťah k Bohu, ktorý sa prejavuje práve týmto citom. Pokiaľ prúdi naplno, nikto sa nedokáže ani v hrubohmotnosti pretvarovať. To je možné jedine tým, že rozum zaujal miesto tohto citu.
To je jediné pravé vysvetlenie rozporu medzi citom a rozumom, pretože rozum zatlačil práve tento cit ako prvý. Zatlačenie všetkých ostatných citov bolo len dôsledkom. Tieto sa však pri správnej činnosti mozgov môžu prejaviť i v súčasnosti.
Po zatlačení pravého citu k Bohu bol rozum nútený hľadať niečo, čo by ho zdanlivo nahradilo. Ľudia, ktorí ho ešte nepoznali, ho totiž cítili u iných a prirodzene po ňom túžili. Rozum našiel rýchlo náhradu, pocit vďaky. Ľudia boli spokojní a rozum triumfoval. Miesto najvyššieho citu zaujal obyčajný pocit! Kto bol za rozumom ukrytý, to viete sami.
Po čase však ani tento pocit nestačil na ďalšie zotročovanie duší. Pocit vďaky je ešte dosť čistý. Pokiaľ však ľudia žili v Atlantíde, nepodarilo sa temnu na tomto niečo zmeniť. Až odchodom ľudí sa u týchto odídených podarilo i tento pocit vďaky zatlačiť do úzadia. Vtedy sa niektorí z nich vrátili naspäť do Atlantídy.
Ich príchod vyvolal zmätky. Boli malí čo do výšky a veľmi sa skrátil ich vek. Vtedy sa podaril temnu takmer matový ťah. Pôvodným obyvateľom Atlantídy vsugeroval myšlienku, že musia byť niečo viac ako tí maličkí! Táto myšlienka viedla následne k pocitu uctievania seba samého!
Pretože však toto nebolo verejne dosť dobre možné, hľadali ľudia vhodnú formu, aby to vyzeralo inak, a predsa aby každý cítil, o čo ide, i keď to nemohol povedať. Túto formu sa im podarilo nájsť, vzniklo uctievanie Boha. V skutočnosti sa v chrámoch začali predvádzať ľudia samotní. To bola hlavná príčina, prečo bola Atlantída potopená.
Niektorým z nich sa podarilo včas z Atlantídy odísť. Prišli do iných častí Zeme, kde našli malých ľudí. Tí k nim vzhliadali ako k niečomu nevídanému. Príchodiaci to zneužili a priamo sa predstavili ako „bohovia“. Mnohé ságy, mýty či iné pozostatky hovoria o tejto minulosti.
Títo príchodiaci bez milosti likvidovali tých, ktorí ich nechceli uctievať, čím vznikli prvé krvavé obety. Uctievanie prešlo postupne do všetkého. Keďže sa im málilo uctievanie samých seba, prikázali uctievať chrámy, neskôr ozdoby a tak to pokračovalo ďalej. Takto sa uctievanie postupne zakorenilo tak hlboko, že ešte i dnes je považované za to najvyššie. –
Zdanlivo sa vám týmto berie veľmi veľa. Ale iba zdanlivo, lebo sa vám dáva viac, než si dokážete predstaviť. – –
Slovo „úcta“ má takisto pôvod v staroatlantskom slove „Gom“. Jeho zmenením vzniklo slovné spojenie „go om“, teda: „Mňa uctievajte!“
Vo východných kultúrach sú obidve slová spojenia „go om“ dodnes známe. Slovíčko „go“ označuje logickú hru, kde je dôležité zvíťaziť, a slovíčko „om“ vyjadruje mantru takzvaného kozmického poznania, ktorá však vedie k vysúvaniu duchov do strednej hrubohmotnosti so všetkými známymi dôsledkami.*
____________________
* Prednáška: „Okultizmus, mágia, hypnóza“
Z knihy Pre ľudí